Jesenné lesy, to je moje. A hlavne keď sú prežiarené slnkom. Najradšej by som v nich trávila čas od rána do večera. No celý život zápasím s tým, že v časoch vzácneho jesenného denného svetla som uväznená v škole alebo v kancelárii. Už na základke som sa to teda rozhodla vyriešiť svojsky a urobiť si jesenný les doma!

A tak rodičia museli vyhrabávať klávesnicu a myš z jesenného lístia, ktorým som pokryla pracovný stôl. Za monitorom počítača zase pútal pozornosť malý umelý jesenný strom. Ten od tých čias prešiel značným vývojom a pribudol k nemu druhý s lepšie prepracovaným lístím. Konáre a ich umiestnenie boli každý rok iné.

Listy mám v dvoch sadách: žltý „hrab“ a červený „javor“. U „hrabu“ som skúšala hromadnú výrobu listov, pri „javore“ som listy maľovala prevažne ručne, niekedy dokonca podľa konkrétnych živých predlôh. Každý takýto list je tak pamiatkou dávno zaniknutej krásy skutočnej prírody. Každý rok prirobím nové listy, aby boli moje „stromy“ z roka na rok vernejšie.

Ďalší veľký pokrok nastal, keď som si kúpila vlastný dom. Konečne mám kde tieto obrovské a netradičné kusy výzdoby skladovať v jednom kuse a nepotrebujem ich na konci jesene rozoberať na jednotlivé listy! Aj to som totiž robievala. Na ďalší rok som listy znova pripevňovala, pekne, ručne, každý jeden, po stovkách. Už mi veríte, že som naozaj fanatik do jesenných lesov? No teraz mi už koncom jesene iba stačí vziať konár aj s listami a vyniesť na pôjd, kde nasledujúceho trištvrte roka čaká na svoju sezónu.

Atmosféru môjho lesa dotvárajú aj iné detaily. V minulosti to boli hlavne vylisované skutočné listy (aj vy si ich môžete vyrobiť). Dnes umelé huby, „napadané“ pagaštany, šišky, žalude, či obliečky na vankúše s potlačou listov...

Je ťažké nájsť si aj dnes, pri toľkých zamestnaniach a nutnej údržbe domácnosti, čas ešte aj na zdobenie. Ale pekné prostredie je (u mňa) základ dobrých pracovných výkonov. Preto som rada, že sa aj v stúpajúcom veku zakaždým premôžem a mením svoje obydlie na les už dvadsaťtri rokov.

Jesenná výzdoba sa u mňa vyvíja. Nie je to tak, že sa to v septembri všetko vybalí a tri mesiace sa nič nezmení. Jeseň ku mne prichádza postupne. Najprv cez slnečnice, muchotrávky, huby, jabĺčka... Sfarbené stromy nastúpia, ako sa patrí, až pred vrcholnou fázou. Potom sa medzi ne votrú tekvice, niektoré vyrezávané. Napokon zostanú len holé konáre, na ktorých sa postupne „tvorí“ takýto dekoratívny ľad...

Sviečky sú nenahraditeľné. Evokujú večerné svetlo medzi listami, ale aj mihotavé plamene príjemných posedení pri krbe či dušičkovské sviatky (moje obľúbené, napriek ich smutnej nálade – ale tá pastva pre oči...).

A ako prinášate jeseň do svojich domovov vy?