Už dva dni sedím doma a nádchujem, čajíkujem, najnovšie aj tu na Sashe divoko koláčikujem... a pravdupovediac po dvoch dňoch ležania už človek nevie čo so sebou, mentálne by už šantil vonku, no fyzicky je aj príprava obeda akási náročná... V tomto neveselom stave som si v počítači otvorila aj pár starých súborov s článkami, blogmi... a čítala...
Podelím sa s Vami o jeden článoček, čo som písala pred dvoma rokmi a pripomenul mi tie pozitívne emócie, z ktorých som sa vtedy potrebovala "vypísať". Možno aj Vás trošku poteší... Tu je...
Čo sa vám vybaví keď sa povie láska?
Ja si hneď spomeniem na jeden párik, čo som videla asi pred rokom, ale odvtedy si ten obraz pripomínam v mysli. Ona mala hnedé polodlhé vlasy a smiech v očiach. On mal úsmev na tvári a nežne ju držal za ruku. Obaja mali Downov syndróm. Túlili sa k sebe. Nevinnosť a oddanosť z nich doslova žiarila. A pretvárala tváre ľudí na okolo. Cítila som ako ma napĺňa úplne celú. Možno som príliš citlivá a možno kúsok blázon, ale môžem čestne prehlásiť, že niečo sa vo mne pohlo...
Keď sa povie láska, spomeniem si aj na iný párik. Mala som sedemnásť a práve začínala randiť s mojím manželom. Ležali sme na deke na kúpalisku a sledovali ľudí naokolo. Vtedy sme si ich všimli... Sedeli na lavičke a držali sa za ruky. V slušivých plavkách, tváre nastavené slnku a jemný úsmev na perách... Ona mala asi sedemdesiatpäť a on možno osemdesiat. Doteraz si pamätám ako sme na nich hľadeli a šepkali si, že je nádherné takto spolu zostarnúť.
Po piatich rokoch sme to vzali za definitívnu vec. Áno, takto spolu chceme zostarnúť. Aj keď ja budem škaredá a on senilný. Veď už teraz bez seba nevieme byť, keď sme mladí, tak neviem čo bude, keď už budeme starí :-) No a čo, že je to prvá láska? (myslela som si, že je to pekné, ale následne som bola mnohokrát varovaná, že prvé lásky nikdy nevydržia...) No a čo, že sme (údajne) veľmi mladí? (Je 23 tak málo?) No a čo, že si (údajne) nič neužijeme života? (potvrdzujem, že manželstvom sa život vážne neskončil :-) Dôležité je mať po boku toho správneho človeka... a dobrých ľudí. Dôležité je dokázať sa zastaviť a usmiať nad prítulným bábätkom... nad objatím rodičov... nad tehotným párikom v nákupnom centre... dokázať načerpať z toho okamihu a povedať si: „To je láska.“ :)
Ďakujem, že ste dočítali až sem :-)