Otília M. » Blogy / 2019-09-17 07:00:02 /  5 komentárov / 20 lajkov

Nosiť v lete sandále koralovej farby bolo vynikajúce, ale ani zďaleka neznamenalo len stotožniť sa s nápadom určovateľov najtrendovejšej farby roka. Tvorcovia módnych trendov majú aj hlbší zámer – svojím spôsobom pobádať konzumentov k premýšľaniu.

Paradoxom veľkého informačného tresku dneška je únik jednej z podstát informácií, ktorou je inšpirácia k pozitívnej aktivite. Titulky v novinách typu: „Alarmujúca správa OSN: Až miliónu živočíšnych a rastlinných druhov z odhadovaných ôsmich miliónov druhov na
svete hrozí vyhynutie“ – predstavujú pre verejnosť abstrakcie, ktorým vôbec nechcú rozumieť. Dokonca, dnešné mamy a otcovia nerozumejú ani len vlastným dospievajúcim deťom, ktoré pociťujú úzkosť zo zmeny klímy a z nenávratného zániku časti prírodného
sveta. Veľmi dobre však rozumejú titulkom typu: „Zelená panika“, ktoré ohlasujú slová popierajúce fakty o klimatickej zmene a nabádajú k pasívnemu spôsobu vysporiadania sa s problémom. A tak svoje deti vykazujú z piatkových klímaštrajkov.

Psychológovia hovoria, že toto nie je cesta, ako pomôcť vystrašeným deťom. Riešením je neznehodnocovať pocity detí, ale hľadať konštruktívny spôsob, ako premeniť stresujúce podnety na niečo tvorivé, čo im dodá pozitívnu inšpiráciu a prinesie nádej.

Na druhej strane treba hľadať aj pochopenie príčin, prečo sa väčšina ľudí z dospelej populácie prikláňa k nekonštruktívnym spôsobom vysporiadania sa s faktom klimatickej zmeny ako jedného z dôvodov vymierania druhov. Veď nie je ľahké pripustiť, že niečo sme
nerobili správne, že náš životný štýl bol voči prírode nezodpovedný, mierne povedané... Nie je ľahké prijať spoluúčasť na tvorbe sveta, ktorý:

•  od roku 1970 strojnásobil poľnohospodársku úrodu, zdvojnásobil výrub lesov,
•  ročne vyťaží až 60 miliárd ton obnoviteľných i neobnoviteľných surovín a prírodných zdrojov, čo je dva razy toľko ako v roku 1980,
•  od roku 1992 dvakrát zväčšil rozlohu miest,
•  v porovnaní s rokom 1980 znečisťuje prírodu odpadom z plastov desaťkrát viac,
•  znečisťuje vodné zdroje obrovským množstvom ťažkých kovov a jedovatých látok z tovární. A to všetko na úkor degradácie ekosystémov. Okrem iných druhov aj na úkor hynúcich koralových útesov.

Nie je ľahké pripustiť, že sme súčasťou spoločnosti, ktorá urobila skoro všetko preto, aby zničila prírodu, pôdu zamorila hnojivami a pesticídami, z oceánov vylovila ryby, zmenila ich vody na kyslú nehostinnú splašku, zaoceánskym obchodným lodiam dovolila po celom svete rozniesť invazívne živočíšne a rastlinné druhy...

A my tú spoluúčasť na tvorbe tohto sveta máme, či sa nám to páči alebo nie. Nadarmo sa bránime, že sme takýto vývoj ani vo sne nepredpokladali, že sme chceli len vyššiu kvalitu života a nemysleli sme, že kvantitou ju nedosiahneme. Je pochopiteľné, že je ľahšie vycúvať s tvrdením, že my nič, my sme len konzumenti a o tom, ako bude vyzerať svet, za nás rozhodovali iní.

Okrem odmietavej pasivity či vycúvania zo zodpovednosti za vzniknutý stav sveta sa ponúka ešte ďalší spôsob vyrovnania sa s klimatickou krízou – viera vo všemocnosť technológií, takzvaný technooptimizmus. No áno, vedci sa pokúšajú pomôcť vymýšľaním
nových technológií, sprejujú hladiny oceánov špeciálnym sprejom s vierou, že sa menej oteplí, bielou fóliou pokrývajú roztápajúce sa ľadovce, vyvíjajú plávajúce zachytávače plastov z morí, stavajú solárne diaľnice a množstvo iných, ale zároveň upozorňujú, že k
odvráteniu klimatickej krízy ani všetky technológie sveta nebudú stačiť.

A preto dnes, v čase, keď Správa OSN jednoznačne potvrdila, že: „Klíma sa mení z dôsledkov ekonomických, technologických, sociálnych a kultúrnych zmien v spoločnosti“, vyzývať verejnosť k popieraniu faktu, že klimatickú zmenu ovplyvňuje ľudská činnosť a vedcov i aktivistov nazývať vyzývateľmi k zelenej panike zo strany niektorých médií, vyznieva veľmi nezodpovedne, mierne povedané...

Adaptácia ľudstva k dôsledkom zmeny klímy i k dôsledkom drancovania prírody nebude ľahká. Bude si vyžadovať interdisciplinárnu spoluprácu vedcov, spoluprácu politikov s vedcami a tiež s verejnosťou. A statočných novinárov.

Nebude ľahké presvedčiť verejnosť, že ak chce ľudstvo prežiť klimatickú krízu bez konfliktov, musí sa vzdať svojho pohodlia, musí vážnejšie a intenzívnejšie diskutovať o zdieľanej ekonomike, o zmene spotrebiteľských návykov, nielen hovoriť, ale konečne aj
zavádzať bezodpadové, prírode neškodlivé technológie a kultúru životného štýlu donekonečna rozpínajúcej sa kvantity nahradiť dávno zabudnutou filozofiou cností.

Ktorý z politikov bude mať odvahu predstúpiť pred voličov s nepopulárnymi regulačnými opatreniami, nebodaj s návrhmi na zavedenie ekologickej či mäsovej dane?

Koľkí z nás sa budeme chcieť vzdať svojho pohodlia?

Nebude to ľahké.

No my, ktorí ešte nosíme v kabelkách látkové vreckovky a pamätáme si, ako sa štopkajú ponožky vieme, že striedmosť a menej pohodlia bolí oveľa, oveľa menej než život bez nádeje.