Renáta H. » Tvorba / 2024-04-02 17:00:01 /  3 komentáre / 32 lajkov

Začiatok

Všade množstvo krásnych výrobkov z keramiky, čistota a pokoj. Každý vie, kde je jeho miesto, čo má robiť. Nápad vytvoriť chránenú dielňu prišiel viac-menej spontánne. Mala som štyridsiatku, keď som si uvedomila, že život plynie veľmi rýchlo, a povedala som si, že ľuďom treba pomáhať, koľko sa len dá. Pričom som zamestnávala hendikepovaných ľudí ešte skôr, než som zriadila chránenú dielňu...

Začínala v pivnici

Po základnej škole som začala študovať keramiku na výtvarníckej škole v Pezinku. Hneď po jej ukončení som sa zamestnala v slovenskej ľudovej majolike Modra. Zo začiatku som robila na hrnčiarskom kruhu a robila som si večernú školu. Po skončení štúdia som dostala návrh viesť tím ľudí priamo vo výrobe. Robila som majsterku, pod sebou som mala do dvadsaťjeden ľudí, ale túžila ísť do sveta. Konkrétne na brigádu do Talianska. U rodičov v pivnici som si založila keramickú dielňu a po krátkom čase do vysnívaného Talianska odišla. Robila som v reštaurácii. Práve tam som dostala svoju prvú väčšiu objednávku. Dnes by som sa za svoj prvý väčší predaný kúsok asi hanbila. Chýbali mi skúsenosti, dostatočná zručnosť...

Krušné začiatky

Po návrate z Talianska som urobila ďalší významný krok – kúpila som starý domček v Pezinku-Grinave, ktorý mal výmeru päťdesiat štvorcových metrov.  Splácala som pôžičku, kúrila v kachliach peterkách, točila na kruhu, vyrábala keramiku... V domčeku som aj žila. V tom čase mi chodili kamarátky pomáhať maľovať. Rada spomínam na svoje začiatky. Boliu to ťažké, ale aj pekné začiatky. Postupne sa dielňa začala zväčšovať a mohla som dať prácu prvým zamestnancom. Už v tom čase som zamestnala ľudí, ktorí mali nejaký hendikep. Tvrdím, že nikdy som ľudí nehodnotila podľa toho, či je niekto zdravý, alebo má 0nejaký zdravotný problém. Neskôr mi kamarátka poradila, aby som si zriadila chránenú dielňu. Nakoniec tak či onak, hendikepovaných ľudí zamestnávam. V našej dielni pracujú ľudia, ktorí majú väčšie či menšie fyzické postihnutie, no asi pred dvoma rokmi k nám prišla aj Líza, ktorá má 80-percentné mentálne postihnutie. Zrazu mi s mamou zazvonili na zvonček, že nás videli na trhoch v Trnave a Líza chce u nás pracovať.

Keď som sa spýtala, čo vie robiť, odpovedali, že nič. Lízino psychické postihnutie prináša aj nemálo komických situácií. Dala som jej šancu a dnes je členkou tímu. Naučila sa urobiť výrobok, upratať, cestovať, dokonca sa aj doma zlepšuje. Napriek tomu, že ju občas chytia ťažké chvíľky, je úžasné vidieť, ako napreduje. Chcem zdôrazniť, že to nie je len moja zásluha, ale celej našej dielne. Vyzdvihujem a opisujem každého člena tímu od asistenta Marka, pomocníčky Heny, cez umelkyňu Alenku až po administratívnu pracovníčku Klaudiu. Všetci si navzájom pomáhajú.

Keramiku treba zachovať

Zdôrazňujem, že by som nechcela zažiť deň, keď by som dielňu musela zatvoriť. Záleží mi na zachovaní keramiky. Pre mňa je dielňa malé, dvadsaťpäťročné dieťa. Tvrdím, že mám šťastie, že môj manžel, ktorý je od keramiky vzdialený na sto honov, má pre moju vášeň pochopenie. Keď treba pomôcť, pomôže, ale do chodu dielne sa nestará. Dnes mi ide najmä o to, aby sme keramiku zachovali a zároveň pomáhali postihnutým či, lepšie povedané, slabším ľuďom. A čo nás čaká dlhodobo, to neriešim.

Prekvapenie

Vôbec som neverila, že internetový obchod bude mať taký úspech. Som rada, že môžem predávať našu keramiku práve tu na sashe. Sama vidím koľko ľudí je šikovných. Som rada každej jednej objednávke a snažím sa ju vybavičť na 110%. Lenže nie vždy sa mi to podarí, čo má veľmi mrzí. Častejšie som s ľudmi v dielni ako za počítačom. Nie vždy sa mi podarí odpísať na správy. Niekedy dostanem za deň 10 správ. Snažím sa každému vyjsť ústretovo. Na druhej strane sa teším, keď je zákazník spokojný s našimi výrobkami. Posúva nás to ďalej.