Lucy S. » Tvorba / 2020-02-19 07:00:01 /  16 komentárov / 74 lajkov / 1059x zobrazený

Pred sebou pár gumených medvedíkov, studenú kávu a fixy stojace vo fronte. Ako vojaci. To jej na začiatok stačí. Stolička zavŕzgala a ona si berie svoje prvé sústo do úst. Prvý gumený medvedík padol za obeť a hlasným šúchaním fixy o papier, poslednýkrát vydýchol. Fixa sa náhli a jej prsty spolu s ňou. Modrá, pleťová, ohnivá červená. Papier presakuje farbu a alkohol prevoňal celú izbu. Alkohol z fixy. Žiadny iný nemá... Gumení medvedíkovia hravo zastúpia akúkoľkovek závislosť a nahradia väčšinu nerestí.

Fixu striedajú pastelky. Pastelky preskakujú ceruzku a farebné gelové pero sa už nemôže dočkať, kedy príde jeho premiéra. V tomto obrázku ešte veru nebolo...

Tiene si sadajú vedľa seba, jemné tóny sa bijú s hlasným prežúvaním gumených cukríkov, ale nič nemôže zabrániť tomu, aby na stole, na tom jemnom smotanovom papieri, uvidela tvár. Malé očká, celkom ako živé. Líca ružovučké ako jahodové lízatko. "Tak vitaj", povedala tej neznámej tváričke, ktorú si práve nakreslila.

Usmieva sa, je to snáď dobré znamenie. Úsmev, síce trochu neistý, ale je jasným znakom, že tú tvár nehodí do koša, ale ukáže ju svetu. Najprv manželovi, ktorý už videl asi tisícku jej tvárí, a vôbec si ich nepamätá a vlastne... všetky sa mu zlievajú dokopy.

Tak teda vezme tú papierovú tvár, nesmelo sa spýta, či je to dobré, prehltne sladké sliny (och, tie medvedíky fantastické) a čaká na reakciu.

"No, šak dobré to je..." zaznie, a ona si vezme tú tvár k sebe späť, pohladká ten smotanový papier a znovu sa usmeje. Posadí sa znovu za stôl a šťastne rozhodí rukami. Aký pekný večer!

Má to význam, má to tvár, bude to mať vlásky a farebné oblečenie. Bude to hrať vzormi, a rozhodne to celé precápe farbami, lebo to ona vie! Ak nič iné, tak farby zvláda bravúrne... Aj ženské tváre zvláda, manžel to povedal! Okrem tých farieb aj toto veru. Trochu si myslí, že keď tie ženy kreslí, kreslí aj samú seba. Vraj svoje lepšie a krajšie ja. Umenie je subjektívne a na papieri predsa môže byť kýmkoľvek len chce.

Môže byť zajačie dievačatko, dokonca aj zberateľka kvetín a aj modrovláska, ktorej uleteli vtáčky. Modrá je pre ňu dobrá. Modrú skoro celú zodrala na papieri. Srdce hlasno bilo, dúfalo, že tá modrá ešte chvíľu vydrží...

Ešte kúsok tu a kúsok tam. Príbehy dievčatiek skladá po maličkých krôčikoch. Hodiny a hodiny. Na to veru ani gumení medvedíkovia nestačia. Padajú jeden za druhým, podobne ako hotové obrázky zo stola na zem. Tvár veselá, tvár smutná. Sriedajú sa tak rýchlo, že už si to ani nestíha všímať.

"A čo keby som z nich znovu seba vytvorila. Inú, novú tvár!"

"Budú mať ružové tetovačky ako ja."

"Budú to moje tetovanky..."

Aké bláznivé a skvelé. Premýšľa nad tým, ako sa cítil Modigliani, keď namaľoval Jeanne... Ale asi opito. To sa jej netýka, ona má gumených medvedíkov a tisícku ženských tvári pred sebou.

S ktorou jej je najlepšie? S tou, čo sníva? S tou, čo pestuje kvetiny? Znovu sa usmeje... Šmátra po stole. Zmizol z neho posledný gumený medvedík. Je čas dať tváram dobrú noc, poďakovať za spoločnosť a sľúbiť, že zajtra sa vráti a všetkým tým ženám na stole dokončí príbeh. Ona to vie. To ona vie!

Stolička zavŕzgala. Je čas ísť...