Včera mi vyhodilo spomienku. 5 rokov a akoby to bolo včera. Moja sestra zmenila zo dňa na deň prácu a začala piecť. Vždy ju fascinovalo pozerať na našu babku ako ladne v tej šatovej zástere gúľa cesto na ktorého konci je makovník, orechovník, šúlance... A pred piatimi rokmi sme spolu šli na súťaž. Síce len v Rovinke ale pre segru to bola rovinka víťazná. A nielen kvôli diplomu. Cestovali sme vlakom, ona ma obdivovala, že ako to ja ovládam, až tak, že sme prepásli stanicu. Zastávka ako sme sa potom dozvedeli bola na znamenie. Tak som vyzerala ako debil, ale zas som si nevedela predstaviť ako sa dáva rušňovodičovi znamenie, že má zastať. Vystúpili sme o,, jednu,, ďalej. O jednu bolo asi 7 kilometrov ďalej ako náš cieľ. S krabicou mafinov, oblečené v bielom, ja široké dlhé biele nohavice, vonku 38. Na stanici sa ujo usmieval, a rukou hodil smer krížom kade sa máme vrátiť. A tak sme šli. Cez pole. Potili sme sa my aj mafiny. Pole, cesta, prach, pole, cesta, prach, prach, slnko, slnko, nadávky, prach, nadávky a chuť hodiť mafiny do priekopy. Súťaž mala začať o pár minút, keď sme dorazili do Rovinky. Ale nie na miesto určenia. Sklamanie v očiach sestry ma prinútilo k akcii. Skočila som pred prvé auto na ceste, a prinútila šoféra nás vziať na miesto. Šoférovi som za tú krátku cestu kvetnato vysvetľovala, prečo som mu skočila do cesty a záver som mu vtlačila do ruky spotený mafin. Jeho kesenem som si už len domyslela, a vyrazili sme k porote. Pani za stolčekom skoro spadla zo stoličky.
A spätne sa ani nedivím... Naše spálené, upotené tváre, moje biele široké nohavice, po kolená zaprášené hlinou z poľa, šialený výraz... Ale sestra to vyhrala, dala víťaznú rovinku... A dnes má cukráreň.