Je horúce poobedie...sadám si na rozpálenú lavičku, tlačia ma sandále. Vyzujem si ich, unavené nohy položím na trávu. Ešte musím stihnúť vybrať peniaze, niečo nakúpiť, zastaviť sa v poisťovni a počkať na autobus domov.

Mesto ma vyšťavuje, zvlieka zo mňa pokoj, núti ma ponáhľať sa, hoci sa mi nechce. Preto žijem na dedine, pestujem bylinky a zeleninu, nejem mäso, ráno otvorím okno a chytám lúče, chodím do lesa, zaspávam v machu, pijem vodu zo studničky....prečo? Lebo hľadám svoj pokoj...

Niekedy to ani na dedine nie je ľahké, starosti čo ako a kedy zaplatiť ma nájdu aj tu...neexistuje žiadny ochranný štít, ktorý by ma úplne izoloval od reality...ani by to asi nefungovalo. Problémy sú súčasťou, záleží len na nás ako sa ich naučíme zdolávať a ako nás ovplyvnia.

Balím si veci do batoha...športové nohavice, nepremokavá bunda, vibramy, dve tričká, zubná kefka, jabĺčka, domáci malinový sirup...človek toho nepotrebuje veľa, snažím sa minimalizovať. Cesta - Poprad, Ždiar, Lysá Poľana - Chata pri piatich plesách...

Večer je príjemne teplý, slnko sa opiera o hory, sedím pri nádherne čistom plese. Voda sa jemne vlní a všade naokolo je pokoj...zrazu ma netrápi čo bude ďalej, to začnem riešiť až po návrate domov, teraz mám pocit, že som aspoň na chvíľu slobodná...sama sebou...

Ráno žiadne pozeranie do zrkadla...rožok s čajom, jablko...a stúpame do hôr. Je nedeľa, slnko pomaly vychádza, jeho lúče ma príjemne ohrievajú - modlím sa. Pod nohami mám celý svet, a predsa sa cítim malá a krehká. Je to dojímavé, čisté...akési znovuzrodenie. Chce sa mi tu ostať, nezostúpiť...keby sa to len dalo...

Po návrate domov tuho zaspím, tých niekoľko dní bolo náročných, cítim sa však očistená a posilnená. Premýšľam o čo prichádzajú tí, ktorí ešte nikdy nezatínali zuby, neprekonávali samých seba, nestáli na vrchole hory. Samozrejme je množstvo spôsobov, každý deň s niečím bojujeme...toto je však veľmi silná vec, očistenie duše aj tela.

Prečo vám to píšem? Lebo všetci hľadáme ten pomyselný "pokoj v duši" a toto je nádherný spôsob ako ho nájsť. Potom už záleží na nás či ho necháme v horách, alebo ho zoberieme so sebou do bežného života, ktorý žijeme tu dole.

Vyskúšajte to, neoľutujete...hory pohltia všetky vaše smútky, trápenia aj hnevy...