Prečo to robím?...chcela som pôvodne napísať o tom, ako vznikajú diáriky. Ja nie som veľmi na tie dlhé články a konkrétne detaily o tom, kde čo a ako...no chcela by som napísať len toľko..pomaly sa nám blížia vianoce a mne sa začína zhon. Taký ten, keď niekedy naozaj neviete, čo skôr a kde máte hlavu. Niekedy keď idem na trhy a ľudia chytia do rúk diár myslia si, že je to polotovar. A vtedy ma srdce zabolí....keby tak osoba, ktorá to vyslovila vedela, že sú za tým hodiny, dni, týždne mesiace, ba dokonca dovolím si tvrdiť, že roky práce. Nepovažujem sa za superhandmade výrobcu či už v oblasti kníhviazačstva alebo šitia. ALe s takou malou dušičkou si dovolím povedať (teda napísať), že som pyšná na svoje výtvory...a nielen v tej finálnej podobe, ale s celým procesom. Pre mňa znamená vyrábať to, že si poväčšine k večeru/večer zapálim sviečku, sadnem si na zem (áno tvorím na zemi, lebo to je najväčší stôl), pustím si nejaké rozprávky a ako Alica v krajine zázrakov, prejdem cez pomyselné "čarovné zrkadlo" do svojho sveta. Sveta papiera, látok, ľudových vzorov, nožníc, orezávačov...až kým sa mi nezačnú zatvárať oči a s rukami od lepidla vstanem, všetko odložím a vrátim sa späť do reality. Takmer presne na deň, takto pred rokom som písala o istotách a správnych veciach o tom ako nemôžem (bojím sa) naplno robiť to, čo ma najviac baví....no s odstupom času som zistila, že istota bol správny krok. Práca, ktorá mi zabezpečí CINK každy mesiac nieje len o práci. Je to aj o ľuďoch. A ja som mala to šťastie, že ma obklopili "TÍ SPRÁVNÍ ĽUDIA". Takže sa chcem takto verejne poďakovať každému jednému človeku, ktorí mi pomáha sa posúvať ďalej.To ste vy všetci, ktorí lajkujete a komentujete. <3 Svojim kolegom za to, že sú presne takí akí sú <3, Viktorovi (frajerovi :P ) za to, že má so mnou trpezlivosť v tieto vyťažené mesiace <3 a hlavne svojim rodičom za to, že mali roky trpezlivosť s mojim neporiadkom a celkovo so mnou to asi nemali ľahké, kedže som sa rozhodla vydať na dráhu "umelkyne".