Majme záhradu. To znie tak romanticky, nemyslíte? Čo si predstavíte pod vlastnením záhrady? 

Veľa ľudí si predstaví krásny priestor, kde bude pestovať zeleninu, ovocie a kvety a bude tam môcť chodiť bosý. Na internetoch dnes vidíte aj to, že sú ľudia v záhrade oblečení v šatách a krásne, zasnene sa tam prechádzajú a záhrada vyzerá ako z katalógu. 

Úprimne. Aj ja som sa nechala touto predstavou trošku ošáliť. Myslela som si, že všetko pôjde od ruky a za pár mesiacov bude tá záhrada, o ktorú sa nikto poriadne nestaral, vyzerať ako z katalógu. Och ako hlboko som sa mýlila a mala obrovské oči na to, ako to tam bude všetko už prvé leto kvitnúť. BLBOSŤ najväčšieho zrna, teda pokiaľ nemáte na účte veľa peniažkov a tá záhrada je na vašom pozemku.

Ja vám musím povedať, že my na tej záhrade totiž pracujeme len po víkendoch alebo počas sviatkov a máme ju 100 km od nášho bydliska. Nemenila by som ju za nič, iba tú vzdialenosť najradšej skrátila na pár metrov, aby sa ten progres posúval rýchlejšie. 

Na začiatku sme popravde začali naozaj veľmi pomaly. Postavili sme v podstate len dva záhony a ja som si cez leto vymyslela projekt levandúľ, ktoré som zasadila po celej dĺžke pozemku. Avšak síce sme na to nešli zhurta, išli sme na to opačne, pretože sme zabudli na to, že záhradu máme na lazoch a bolo by asi lepšie najprv tam spraviť poriadny plot a až potom ju zvelaďovať. Takže moje levandule a záhony zažili nájazdy diviačej rodiny, srniek, jeleňov a aj oviec. 

Takže ďalší plán bol logicky plot, aby nám neostali oči pre plač, pretože to boli spúšte. Hlavne som si robila prírodný mulč popri levanduliach, pravdaže nazbieraný z lesa (lebo to chcem čo najviac prírodne), takže aj vďaka tomu som si prilákala diviačiu rodinku. 

Ale po tých prvotných veciach, ktoré síce nevyšli hneď na prvú sme sa poučili, aspoň si to teraz myslíme a tempo postupne zrýchľujeme. To však nabudúce. 

Je niečo čo Vás záujíma z našej tvorby záhrady?