Už som tu písala o kresbe, aká je dôležitá, keď sa chceme trocha dlhšie zdržať na výtvarnom poli, keď nás zaujmú farby, ich nanášanie, miešanie a všeličo, čo s maľovaním súvisí. Vždy budem zástancom toho, že ak sa chceme naučiť maľovať, tak nezačneme štetcom a farbou, ale uhlíkom, rudkou, ceruzou, perom. Prečo? Z jednoduchého dôvodu. Tak, ako dieťaťu dáme najprv do rúk ceruzu, aby sa správne naučilo úchop a z nekontrolovaného čmárania postupne prešlo na kontrolované, aj pre začínajúceho maliara je dôležité túto fázu prekonať a dostať do ruky "formu". A ak chceme správne vnímať farby, dobre odlíšiť svetlo od tieňa a vôbec, celú farebnú situáciu si ustrážiť - a platí to aj pre abstratné diela, treba sa stotožniť najprv s čierno-bielym pohľadom na svet. Zas prečo? No, preto. Predstavte si, že pozeráte sa farebnú fotografiu. A teraz si predstavte, že "vypnete" na nej farby a čo sa stane? Ostane len svetlo a tieň. Následne si predstavte, ako by ste z tej čierno-bielej fotografie namaľovali obraz vo farbe. Skúste a keď dokončíte, porovnajte si s originálnym obrázkom. Ak ste sa trafili v intenzite kontrastov a približne v škále farieb, máte vyhraté. No trafiť sa môže len ten, kto usilovne predtým trénuje. Pravda, niekomu bude stačiť jeden, či zopár pokusov, inému neostáva iné, len drilovať...totiž, nie každý má rovnako nadelené, ale to by bola iná téma.

Aby to nebolo iba vo vážnom pátose, znovu pripomínam, že niečo dobré chcieť vytvoriť, znamená dokázať sa s tým s chuťou popasovať a zároveň brať to ako zábavu. Tak som sa aj ja cez víkend zabávala v čierno-bielom duchu, podobne ako za starých (dobrých?) čias a čmárala som si svoje milované mesto štúdií, mesto prvého randenia s mojím mužom (sme spolu doteraz), mesto, kde som zažila internát a krásne priateľstvá, z ktorých niektoré pretrvali dodnes. A samozrejme, čo je pre moju prácu kľúčové, mesto, v ktorom som sa umelecky "nakazila" a nasala z výtvarného sveta zopár nevyhnutných tajomstiev.

Ak ste už prišli sem, už vás nebudem naťahovať, ale rovno predstavím niekoľko kresieb Košíc, aj to, ako vznikali a aj to, kde skončia. V svojej ponuke som zatiaľ mala Trnavu ako "Moje milované mesto", keď som mala prvotne zhotoviť kresby ako cenu do jednej regionálnej súťaže...odvtedy už nejaké objednávky boli, no teraz prišla pre mňa jednoznačná srdcovka - KOŠICE a ja som sa do nich s radosťou a vďačnosťou pustila. A k tomu ešte 3 obrázky naraz! Jaj, zmákla som to cca za 11 hodín a v duchu som rozmýšľala, kde mám odloženú výbornú masť na preťažené pohybové ústrojenstvo, od jednej milej kamarátky.

Nech sa páči, pozývam vás na prechádzku centrom Košíc, okolo Dómu sv. Alžbety, vzácnej to gotickej pamiatky (milujem gotiku), ďalej smerom popri Urbanovej veži,  k Štátnemu divadlu. Všetky 3 pamiatky sú situované na Hlavnej ulici blízko seba a neodmysliteľne k nim patrí aj Spievajúca fontána, kto zažil, cíti neochvejnú túžbu zas sa vrátiť do Košíc a vnímať atmosféru tohto úžasného mesta. Poteším sa, ak sa tu nájde niekto, kto mi dá za pravdu.

• a takto som začala kresliť Dóm sv. Alžbety, samozrejme najprv náčrt ceruzkou a potom už prišlo na rad pero, podklad je štruktúrovaný akvarelový papier:

• postupne som pokračovala, zľava doprava, keďže som praváčka. Dá sa pri takejto kresbe perom zvoliť aj systém bodkovania alebo šrafovania - obidvoje som si odskúšala ešte za školských čias. Bodky vyzerajú super, ale pre mňa je to pomaly. Šrafúra je prijateľnejšia, ale mne by sa nechcelo od začiatku až do konca dodržať rovnaký rozostup "paličiek", hoci by to tiež nevyzeralo zle. Preferujem radšej spontánnosť, teda systém "ako príde, tak bude". Aby som teraz nevyzerala, že mi je to jedno, upresním. Jednoducho si čmáram od srdca a hrám sa, mením smer liniek, no nezabúdam, že kreslím architektúru.

• tu som to už takmer mala hotové...pozrite, vidno ceruzu, čo znamená, že počas finálnej kresby treba neustále kontrolovať, či nie je niekde niečo nakrivo, architektúra nie je predsa žiadna sranda :-)

• detail spodného okraja kresby, neodpustila som si aj zopár ľudkov, hoci niektorí klienti ľudí mať na obrázku nechcú, tu som to zakázané nemala...ale som sa radšej dopredu ani nepýtala :-P

• celkový pohľad na hotové... (prepáčte vlas na zábere, blonďavý, teda môj :-))

• Urbanova veža hneď vedľa Dómu, so zvonom, ktorý sa zachoval po jednom z požiarov, keď sa prepadol cez niekoľko poschodí a skončil rozbitý, preto je umiestený na ulici hneď vedľa veže ako pamätný artikel

• A nakoniec budova Štátneho divadla so Spievajúcou fontánou...

• Všetky 3 obrázky spolu poputujú za veľkú mláku ako svadobný dar rodáčke z Košíc, dúfam, že sa jej budú páčiť a pripomínať jej toto mesto v tom najlepšom slova zmysle, ako ho mám v srdci ja.

• Po práci na druhý deň ma manžel pozval na obed, deti na prázdninách u starkých, takže pohodička, pohoda...

A pohodičku počas celého leta prajem aj vám, všetkým sashe-kamarátom. Vďaka za prečítanie a zas niekedy nabudúce...

PS: pridávam sem šikovný článok o Košiciach :-)