Dnes mi Suzie v komentári napísala, že je škoda mojich malieb na tričko. Vraj si myslela, že sú to obrazy.. (BTW ďakujem, veľmi to potešilo ) Heh, lenže..
... ako to už v oblasti umenia a obchodu chodí, ťažko sa hľadá schodná cestička, taká, ktorou keď človek kráča, nezafúľa sa od hlavy po päty od blata a nezošúcha si úplne podrážky.
Maľujem rada a maľujem dlho a vždy som tak nejako šípila, že sa tým chcem aj živiť, ale vedela som, že to nebude prechádzka ružovým sadom. Chcela som však, aby to aspoň sem-tam pripomínalo prechádzku a nie prebáranie sa bažinami plnými krokodílov, tak som zvolila niekoľko kompromisov..
Podľa mňa ich robí každý, každý, kto sa aspoň trošku orientuje, ako to v skutočnom svete chodí. Vo svete, kde viac ako umenie hovorí ľuďom komercia a kde - povedzme zas a znovu – zúri kríza. Možno (vlastne celkom určite) inde vo svete ľudia podporujú umenie viac ako tu na Slovensku, niektorí to možno berú ako výbornú investíciu, ale tu...
nuž neviem.
Takže v skratke: Všetci „štetco a farbičkomilní, kreativni“ ľudkovia máme dve možnosti:
- buď pôjdeme so skalopevnou vierou a s čistou dušou po ceste, kde je umenie umením a ponúkneme „skutočné“ a „nepoškvrnené“ umenie a až na pár výnimiek (klobúk dolu pred nimi) skončíme s prázdnymi vreckami, nezaplatenými účtami, s plátnami preplneným bytom a pri troche šťastia neprídeme v dôsledku psychického zrútenia o ucho ako Van Gogh...
- alebo sa trošku zapredáme, „skomerčnieme“, sklopíme uši a prispôsobíme sa konzumu, kde dopyt kope viac než múza. Umiestnime tak svoje výplody na náušnice, tričká, krabičky, príbory, vankúšiky, zásterky, pohľadnice a iné predajaschopné záležitosti a budeme si po slovensky gratulovať, že aj vlk je sýty i koza celá ostala
Milí moji, tak je to.. Želám všetkým, aby ste našli svoju „zlatú strednú cestu“, ale hlavne, aby vás to tešilo. Mňa to teší, aj keď s kompromismi.
A želám Vám aj nech sa predáva, veď aj preto sme tu! :D
LL