Svadba je veľká udalosť v živote každého človeka. Niekto má toto šťastie raz za život, iný si ho párkrát zopakuje. Žiadna svadba by však nebola úplná bez svadobných šiat. Na trhu je ich množstvo, a aj tak má takmer každá nevesta problém vybrať si. Tie, ktoré chcú niečo naozaj odlišné, sa vyhýbajú uniformným salónom a obracajú sa na tvorcov, medzi ktorých patrí napríklad aj Jaroslava Wurll Kocanová. Jej prácu nájdete pod značkou AtelierDeCouture. Už viac ako tri roky sa Jaroslava venuje hlavne navrhovaniu svadobných a spoločenských šiat. Keď má však náladu, štrikuje táto mladá žena aj ponožky alebo svetre. Keďže vyštudovala navrhovanie, modelovanie odevov a výtvarnú výchovu, má vlastne šťastie, že sa môže venovať tomu, pre čo sa rozhodla už ako násťročná. Do jej ateliéru sme síce merali dlhú cestu, no stálo to za to. Medzi jej šatami sa totiž každá žena musí cítiť ako princezná.

Kedy si sa rozhodla skúsiť to so šitím?

Po skončení absolventskej praxe som sa rozhodla, že nenastúpim do zamestnania, ale založím si živnosť. Už počas praxe som šila veci pre známych, takže som si vravela, že tomu dám šancu. Na začiatku som robila iba krátke spoločenské šaty a tričká. Svoje prvé svadobné šaty som ušila úplnou náhodou – páčila sa mi totiž jedna látka, tak som si povedala, že to vyskúšam.

Aké boli začiatky značky AtelierDeCouture?

Začínala som s naozaj lacnými materiálmi. Moje šaty často nestáli viac ako 50 eur. V úplných začiatkoch som si ani nevedela predstaviť, že by stáli viac. Až časom som začala používať drahšie materiály, ako krajku a tyl, a cena tých šiat sa, samozrejme, zvyšovala. Chvíľu trvalo, kým som si uvedomila, načo šiť lacné šaty, keď sú takých plné obchody. Radšej som spravila niečo poriadne. Momentálne mám aj šaty, ktoré stoja viac ako 2000 eur. Niekedy však ľudia nechápu, kde sa tie peniaze v šatách strácajú. Pretože ide o ručnú výrobu, je to celé časovo náročné. Sú to hodiny strávené manuálnym prišívaním, výrobou aplikácií a podobne. K tomu sa, samozrejme, prirátava aj cenu materiálu. V konečnom dôsledku je cena adekvátna môjmu vkladu do konkrétnych šiat.

Popíš mi typický kreatívny proces Jaroslavy z AtelierDeCouture.

Kreslím, strihám, strihám a znova kreslím. Niekedy sa mi podarí naskicovať šaty aj za pár sekúnd. Potom si dám skicu na nástenku, pozerám sa na ňu a rozmýšľam, čím začnem. Samotné šitie nie je až také časovo náročné. Viac času mi zaberajú rôzne detaily ako výšivky a podobne. To niekedy trvá aj zopár týždňov, a pritom základ šiat viem zošiť aj za deň.

Kde čerpáš inšpiráciu?

Na internete, sú to však hlavne detaily, ktoré mi učarujú. Dosť ma inšpirujú aj materiály. Nemám rada také, kde som limitovaná napríklad potlačou alebo vzorom, a nemôžem si ich upraviť. Baví ma, keď si látku vytváram sama. Farby, materiály, štruktúry a vzory ma inšpirujú asi najviac.

V konečnom dôsledku je cena adekvátna môjmu vkladu do konkrétnych šiat.

Odkiaľ berieš materiály?

Zo Slovenska najmenej, lebo tu nič také nie je. Väčšinou z Čiech, Číny a podobne. Nemám čas behať po obchodoch a asi by som ani nič vhodné nenašla.

Ako vieš, že látka, ktorú si objednáš, bude dobrá?

Už to mám odskúšané. Takže sa mi málokedy stane, že príde niečo, s čím som nespokojná. Občas má látka trochu inú farbu, ako som si objednala, ale aj s tým viem pracovať, jednoducho si svoj návrh upravím a je to. Odhadnúť farbu cez monitor a na diaľku je proste risk. Vždy sa preto snažím, aby bol výsledok aj napriek tomu dobrý.

Keď predávaš šaty, je to väčšinou cez internet, alebo chodia ľudia aj k tebe domov a skúšajú si ich?

Ak sú zo zahraničia, tak sa spoliehajú na miery a na to, že im budú sedieť. Pokiaľ sú zo Slovenska, tak prídu a potom skúšajú aj iné šaty, nielen tie, ktoré si vybrali na začiatku, čo je, samozrejme, fajn. Snažím sa robiť strihy, ktoré sadnú množstvu žien a vyzerajú v nich dobre. Potom sa mi nestáva, že by boli nespokojné.

Občas má látka trochu inú farbu, ako som si objednala, ale aj s tým viem pracovať.

Na Slovensku však ešte stále prevládajú korzetové svadobné šaty, ktoré lichotia málokomu...

To áno, lebo ženy si myslia, že v nich budú vyzerať dobre, čo je chyba. Taký strih šiat – korzet a široká nariasená sukňa – sedí iba ženám vysokým, s ideálnymi mierami. Bežným ženám nerobia žiadnu službu. 

Čo podľa teba ľudí najviac zaujme na tvojich modeloch?

To môžem len ťažko povedať, ale väčšina mi píše, že moje šaty sú iné.

V tvojich modeloch je dosť veľa ľudových prvkov. Kedy si ich začala používať?

Asi od začiatku, v prvej kolekcii. Spravila som jeden vyšívaný opasok. Nebola to síce ľudová výšivka, ale bola to tradičná technika. Malo to dosť pozitívny ohlas medzi ľuďmi, tak som v tom pokračovala. Výšivka má obrovský potenciál, čo sa týka tvarov aj farieb. Naučila som sa vyšívať od svojej babky a je to neuveriteľne upokojujúca činnosť. Predala som dokonca aj svadobné šaty, ktoré boli výrazné ovplyvnené slovenskými ľudovými krojmi. V Afrike na ambasáde sa v nich vydávala jedna teraz už pani zo Slovenska.

Výšivka má obrovský potenciál, čo sa týka tvarov aj farieb.

Máš pocit, že ľudia vedia oceniť ručnú prácu, ktorú do toho vkladáš?

Tvrdia mi, že áno. Vedia, že je to pre nich trochu drahšie, ale množstvo z nich si radšej našetrí, aby malo originálne šaty, ako by si mali kúpiť niečo, čo majú všetci.

Máš niekoľko celkom drahých modelov. Nemrzí ťa, keď sa dlhšie nepredajú?

Nie nemrzí, nechám si ich pre seba, alebo ich prešijem na iné šaty, pokiaľ je to možné. 

Tvojou doménou sú svadobné šaty. Šila si si aj svoje vlastné?

Áno! Po svadbe som si však povedala, že ich už nebudem potrebovať, tak som ich rozstrihala a prešila na šaty nové. To, čo z nich zvýšilo, sa dostalo na iné svadobné šaty, ktoré sa tiež predali, takže som bola dvojnásobne šťastná.

A tvoja svadba, aká bola?

Krásna, len mi strašne rýchlo ubehla, čo je však asi dobré znamenie. Mali sme ju u nás v dedine, v kultúrnom dome. Všade sme išli peši, sestra mi dokonca cestou strhla závoj.

Aké boli tvoje začiatky na SAShE.sk?

Keď som začínala, nebolo tu ešte toľko predajcov. Ľudia si ma ľahšie našli a bolo jednoduchšie preraziť. Možno som však mala len šťastie. Začiatky sú vždy ťažké, ale keď človek chce, tak sa to dá. Musíš mať chuť robiť veci, pevné nervy, treba vedieť pracovať so zákazníkmi, ale hlavná je asi trpezlivosť.

Si už vo fáze, že si dokážeš svojou značkou zarobiť na živobytie?

Teraz sa to už dá. Viem, aké veci sa budú predávať, tým pádom sa venujem výrobe hlavne takých kusov. Na začiatku som sa musela oťukať. Teraz, keď ušijem tylové šaty, viem, že sa predajú – či už budú lacnejšie alebo drahšie.

Začiatky sú vždy ťažké, ale keď človek chce, tak sa to dá.

Nemala si niekedy chuť sa na to vykašlať?

Áno, mala. Ale povedala som si, že na svete sú aj horšie veci a robila som ďalej.

Aké máš plány do budúcna?

Pretože viem iba šiť a piecť koláče, všetky moje sny sú spojené s tým, čo robím teraz. Zatiaľ šijem len šaty podľa seba a potom ich predávam cez svoj e-shop alebo rôzne predajné portály. Chcela by som rozbehnúť zákazkovú výrobu, kde si ľudia budú môcť vybrať z mojich už hotových návrhov, s ktorými viem dobre pracovať a sú také časovo nenáročné, že ich vieme vyrobiť povedzme za jeden deň. Najskôr však musíme dokončiť ateliér, na ktorom sa už pracuje, lebo v súčasnosti mám len tento malý priestor, a už začína byť nevyhovujúci. Ďalším krokom bude, že by som chcela prijať krajčírku, ktorá mi bude pomáhať, aby som sa mohla venovať nielen svojej značke, ale aj zákazkovej výrobe. Nedá sa totiž stále odmietať zákazky len preto, že človek nemá dostatočné kapacity. Mojím snom je robiť aj prehliadky, hlavne väčšie, ako som robila doteraz, kde bolo väčšinou maximálne tak desať kusov oblečenia. Uvidíme, čo z toho sa splní.

(Pozn.red. - Jarkine ambície sa postupne ale isto stávajú skutočnosťou, od zaznamenania rozhovoru už stihla začať s rozbiehaním zákazkovej výroby.)