Pred začiatkom svadobnej sezóny sme sa vybrali navštíviť Luciu Štofej, ktorá vytvára ozdoby do vlasov pre nevesty a družičky. Výrobky s jej precíznym a nežným rukopisom sa na SAShE predávajú už päť rokov. Prešla si mnohými fázami tvorby, od dievčenských makov, až po rafinované belgické čipky. Vďaka tomuto procesu našla svoj štýl, ktorý stále rozvíja ďalej. Pozývame vás prečítať si rozhovor s touto ženou, ktorá sa usadila v Horných Orešanoch aj so svojím manželom hudobníkom a malou dcérkou Grétkou. Ak sa toto leto vydávate, tak si ževraj ešte stíhate objednať.

Kedy si začala vyrábať?

Od malička som rada maľovala. Mala som doma malý stojan, na ktorom som maľovala obrazy. Maľovala som aj do kníh. Všetko, čo bolo zakázané som pomaľovala (smiech). Doplnky a bižutériu som začala vyrábať asi v pätnástich, boli to najmä náušnice a iné drobnosti pre kamarátky - a hlavne pre mňa.  Na gymnáziu som si začala vyrábať bižutériu a doplnky z korálok, ktoré boli bežne dostať v obchodoch. Vtedy nebolo možné kúpiť toľko veľa kreatívnych potrieb ako dnes, tak som si niektoré náušnice vyrábala aj z papiera, ktorý som si rôzne maľovala. Mala som zladený pár náušníc skoro ku každým šatám. Vyrábala som rôzne drobnosti pre moju sestru, ktorá chodila na divadelnú školu do Bratislavy. Postupne som vyrobila náušnice pre celý ročník. Takže, tak som začínala.

Kam si išla študovať?

Veľa som premýšľala, čo by ma bavilo. Vedela som, že nechcem robiť veľkú kariéru, a že chcem rozvíjať svoju angličtinu a určite chcem študovať dejiny umenia. Tak prirodzene mi z toho vyšla kombinácia angličtina - výtvarná výchova na pedagogickej fakulte.

Kedy sa z príležitostnej výroby stal pravidelný príjem?

Prebehlo to celkom prirodzene. Na škole sme mali rôzne ateliéry: sochu, maľbu, šperk. Uvedomila som si, že sa výrobe vlastne môžem venovať na profesionálnej úrovni. V tej dobe do seba začínalo všetko zapadať. Jeden kamarát mi poslal link na SAShE, vtedy tam Saša mala len svoje náušnice. SAShE sa za krátko otvorilo pre všetkých, tak som si otvorila obchod aj ja. Na Slovensku bol veľký internetový boom, takže som si pokúpila materiál cez internet a pustila som sa do toho. Mala som vtedy makovú mániu, robila som všetko makové. Mojá prvá značka sa volala Lulu.Bijoux. Keď som videla svoje veci na internete, bol to veľmi zvláštny pocit, akoby som tam zanechala svoju stopu. Potom sa to postupne začalo nabaľovať.

Po škole som išla na stáž do Anglicka, pracovala som ako teacher's assistant. Bolo to také zvláštne obdobie - učila som, ale vnútri som vedela, že to nie je pre mňa. Na jednej strane ma to veľmi bavilo, moji žiaci mali dobré výsledky, snažila som sa k tomu pristupovať kreatívne, ale veľmi ma to vyčerpávalo. Každý večer som bola hotová, úplne ma to vyšťavilo. Pevne som sa rozhodla, že si po návrate založím živnosť a budem sa venovať tvorbe na plný úväzok. Dala som si spraviť vizitky, webstránku, nachystala som sa osloviť časopisy. Chcela som na to ísť aspoň polo-profesionálne (smiech). Každý mesiac som sa naučila niečo nové. 

Bola na to vtedy veľmi dobrá doba, pretože nebolo toľko konkurencie. Bola som veľmi šťastná, pretože som zistila, že môžem byť doma a v kľude pracovať. Cítila som sa úplne inak. Keď sa ma niekto pýtal, či to stíham, tak som odpovedala, že ráno vstávam pred siedmou, lebo sa teším do práce (smiech). Je to úžasný pocit, robiť to, čo ťa baví.

Myslíš si, že ľudia sa boja nasledovať svoje sny?

Áno. Mám rôznych známych, ktorí sú veľmi šikovní, mohli by tvoriť, ale robia radšej niečo iné a boja sa začať, pýtajú sa ma: “Čo ak sa niečo stane?”. No ja vravím: "Čo ak sa stane niečo dobré?".

Veľmi by som chcela podporiť ľudí v tom, aby začali tvoriť, aspoň popri zamestnaní. Byť tvorca-výrobca na voľnej nohe je síce strašne ťažké, ale je to úžasné, pretože ma moja práca teší. Určite sú aj problémy, na ktoré treba hľadať riešenia, ale pre mňa je tých plusov stále oveľa viac. Musím sa stále učiť nové veci, všetko sa vyvíja veľmi rýchlo a niekedy je to náročné, ale stále je to pre mňa lepšie, ako chodiť so stiahnutým žalúdkom do práce.

Ako dlho trvalo, kým si sa rozbehla a začalo ťa to živiť a mala si príjem?

Bolo to prekvapivé, ale pomerne skoro. Asi som bola priamo na tepe doby, pretože som od začiatku dobre predávala. Teraz, po materskej, to mám už ťažšie. Vtedy som bola rozbehnutá, keď som si založila živnosť, tak som sa len posunula o level vyššie. 

Keď sa narodila Grétka, mala som otvorený obchod a snažila som sa pracovať popri nej, ale čím bola väčšia, tak to bolo náročnejšie. Rozhodla som sa dočasne zavrieť svoj obchod. Teraz, po dvoch rokoch, mám pocit, že je všetko úplne iné, všetko sa rozbehlo asi o tisíc percent. Ale teším sa, že máme na Slovensku toľko šikovných ľudí. Keď si prezerám len výrobky pre deti, tak som šťastná, že sa tvorbe profesionálne venuje toľko ľudí.

Začínajúcim predajcom by som odporučila začať už popri práci a až potom prejsť na full-time tvorbu. Ja som sa tvorbe venovala popri vysokej škole, preto nebol ten prechod pre mňa taký dramatický. 

Kde nakupuješ materiál?

Rada nakupujem cez internet, mám už svoje zdroje. Niekedy skúsim aj niečo nové, napríklad pred nedávnom som si na skúšku kúpila krajku, ale prišla mi len hrozná čínska umelina.

Veľa materiálu som nakúpila aj na cestách. Predtým, ako sa nám narodila Grétka, sme s manželom cestovali krížom-krážom. Pred každou dovolenkou som si na internete vyhľadala, kde sa nachádzajú antikvariáty a blšáky a všetky sme obiehali.

Požiadavky mojich zákazníčok ma väčšinou donútia hľadať nový materiál. Jedna Francúzka si u mňa chcela objednať krajkové čelenky do svojho obchodu, ale nechcela francúzsku krajku, ale našu, slovenskú. Tak som si to hneď namierila k mojej babke, ona je totiž škrečok, ako ja. Niektoré veci, ktoré má odložené, majú viac ako sto rokov. Jej mama pracovala v New Yorku a aj jej bratranci tam žili, takže od nich dostala veľa zaujímavých vecí. Ak našla peknú čipku na starom vankúši, tak ju odpárala a odložila. 

Na jej povale som našla veľa krásneho materiálu, ktorý som ošetrila a zapracovala do mojich výrobkov. Babka sa potom spýtala aj svojich kamošiek, či niečo doma nemajú. Pozháňala som si aj staré svadobné fotky, aby som vedela, aké doplnky sa kedysi nosili. Neviem, čo na to povedia folkloristi, keď zistia, že som čipku z rukávca recyklovala do vlasovej ozdoby, ale tak snáď mi to odpustia (smiech). Ak je niečo dotrhané tak, že sa z toho dá zachrániť len malá časť, tak myslím, že je to v poriadku. Použijem to a urobím z toho niečo nové, inak by to bolo len v šuplíku, alebo v koši. Ku kroju sa to už nosiť nedá, takže život tej veci aspoň pokračuje v inej forme ďalej. 

Je veľa z tvojich výrobkov z recyklovaných materiálov?

Áno, väčšina mojich výrobkov pozostáva z recyklovaných častí. Myslím si, že udržateľnosť módy sa musí stať našou prioritou. Veľa značiek si to uvedomuje, aj sa podľa toho správa. Móda už takto nemôže pokračovať ďalej - nakúpiť strašne veľa všetkého a po chvíľke to vyhodiť.

Navyše, ľudí baví ten príbeh, ktorý je za tým. Zákazník si k výrobku vytvorí vzťah a pochopí, prečo majú výrobky takú cenu, akú majú, keď mu ho rozpoviete. Pochopí, ako to spolu všetko súvisí. 

Ako si hľadala svoj štýl? Zamýšľala si sa nad svojou značkou, čo ju charakterizuje? Ako si hľadala svoju značku?

Vedela som, že všetko spolu musí súvisieť. Pravidlá tvorby značky sú dané a rozhodla som sa ich nasledovať, krok po kroku. Všetko som si naštudovala. Najprv musia byť výrobky, potom logo. Popisy fotiek musia štylisticky súvisieť s fotkami. Všetky elementy by mali vytvoriť kontinuitu. Takisto treba mať aj predstavu o tom, aká je tvoja zákazníčka a komunikovať smerom k nej. O tej mojej viem, že je to síce moderná nevesta, ale má rada aj nostalgiu, romantiku a vintage, v trochu minimalistickejšej forme. Ešte to nemám dokonale dotiahnuté, stále nad tým premýšľam.

Pomerne skoro som zistila, že spolupráce medzi jednotlivými kreatívcami sú veľmi dôležité, ak chcete svoju značku posúvať ďalej.

Spolupracuješ aj ty s niekým?

Áno, veľmi rada. Teraz napríklad spolupracujem s fotografkou Ivanou Poruban, ktorá fotila moju novú kolekciu. Chystám spoluprácu s kvetinárstvom Papaver, budem pre nich robiť hodvábne stuhy na kytice. Tento networking s kreatívcami je veľmi dôležitý, pretože sa navzájom posúvate a inšpirujete. Do spolupráce každý niečo prinesie. Velickí pripravujú workshop štylizovaného svadobného fotenia, ja budem robiť ozdoby do vlasov pre nevestu, ďalšia baba bude robiť svadobnú tortu a tak. Spoločne vytvoríme niečo krásne, z čoho sa potom tešíme a je to dobrá reklama.

Máš v ponuke ozdoby na bežné nosenie, ale aj svadobné kúsky. Bol to zámer, ako si rozšíriť počet zákazníčok?

Ani nie, skôr za to môžu zákazníčky (smiech). Je to zvláštne, ale veľmi ovplyvňujú moju tvorbu. Pôvodne som vôbec nechcela robiť svadobné veci, ale začali si u mňa objednávať ozdoby v bielej a slonovinovej farbe… Potom ma oslovila už spomínaná Francúzka, tak som do ponuky zapracovala aj výrobky so slovenskými stužkami. Zákazníčky ma postupne posúvajú novými smermi. Páči sa mi, keď mi píšu, že si odkladajú tú moju čelenku, alebo podväzok, aby to potom niekto podedil. To je taká česť... potom sa tu červenám.

Z čoho pozostáva tvoja ponuka?

Snažím sa mať v ponuke širokú škálu výrobkov - drahšie, aj lacnejšie. Keď niekto chce špeciálny kúsok, tak ho u mňa nájde. Zväčša sú to len jeden-dva kusy. No nie každá nevesta má vysoký rozpočet na svadbu, preto mám aj jednoduchšie kúsky. Je to rôzne. Najviac ma baví vyrábať vlasové doplnky a čelenky pre nevesty a družičky. Mám v ponuke aj zopár šperkov, ale tie vyrábam pomenej.

Ktorý z tvojich výrobkov je najpopulárnejší?

Moje pierkové fascinátory. Vznikli po konverzácii s kamarátkou, kaderníčkou. Chcela doplnok, ktorý by mohla predávať u seba v kaderníctve, ale nesmel sa “biť ” s látkou, z ktorej budú mať družičky a nevesty ušité šaty. Lámala som si s tým hlavu a nakoniec som sa rozhodla vyrobiť ich z pierka. Časom začali vznikať rôzne variácie - s perlou, s kryštálom… Vôbec som nečakala, že budú také populárne, predalo sa ich už dosť veľa. 

Slovenským nevestám sa momentálne najviac páči folklór a čelenky z perličiek, ktoré sa postupne stávajú bestsellerom. Veľmi ma baví ich vyrábať. Spravila som si prieskum rôznych drôtov a našla som taký, ktorý po čase nezoxiduje a nesčernie.

Zaujímavé je, že moje zahraničné nevesty nemajú veľký záujem o folklór - ani ich, ani náš. Sledujem veľa svadobných blogov a vidím, že sa im viac páčia kvety, drôtiky, zlatá a medenná farba. Ale folklór až tak nie. Asi k nemu nemajú taký vrúcny vzťah, ako Slovenky.

Čo plánuješ do budúcna? Chystáš novú kolekciu? 

Chcela by som vyrábať kvety modistickou technikou. Ja robím kvety z látky ručne, ale toto je iné. Robí sa to na špeciálnom stroji, ktorý je dosť drahý, takže som dlho čakala, ale idem do toho.

Predávaš už päť rokov, aký prístup si za ten čas získala k produktovým fotkám?

Fotky získavam rôzne, buď spoluprácou s dobrým fotografom, alebo mi niektoré fotky robí aj Michal. Keď chcem do ponuky pridať nejakú drobnosť, tak si ju odfotím sama, mám svoj malý set-up pri okne. Dodržujem pravidlá, ktoré som si naštudovala - fotím vedľa okna, nie na priamom svetle. Dám si k oknu stoličku, na ňu položím knihy, alebo papier, aby som vytvorila jednoliate pozadie a aby to ladilo s výrobkom a neprehlušilo ho to.

Čo je najdôležitejšia investícia do tvorby?

Myslím si, že keď niekto ide podnikať cez internet, tak musí investovať do foťáka, alebo fotiek. Fotka je začiatok a koniec všetkého. Nemusí to byť najdrahší foťák na svete, ale musí byť dobrý.

Čo sa týka času, tak možno to niektorých sklame, ale najviac ho človek musí venovať riadiacej stránke. Zisťovať si, čítať si, spraviť si kurzy. Nestačí ísť iba po intuícii, ale musíš sa stále vzdelávať a zaujímať a sledovať trendy.

Ako si robila cenotvorbu pre svoje výrobky?

Cenotvorba je pre mňa najťažšia, omnoho radšej by som vyrábala, ako nastavovala ceny (smiech). V cene výrobku musí byť zahrnutá nielen práca a materiál, ale aj všetko, čo sa za tým skrýva: fotenie, objednávanie materiálu a testovanie, získavanie rôznych zručností. Snažím sa o cenotvorbe vzdelávať a veľa si o tom čítam. Povedala som si, akú potrebujem mať hodinovú mzdu a od toho som sa odrazila.

Zákazníčky, ktoré chcú zjednávať cenu u mňa nepochodia. Snažím sa im vysvetliť, že sa ručnou prácou živím a odvádzam zo svojich zárobkov dane. V porovnaní s profesionálmi z iných odvetví sú umeleckí tvorcovia často nedocenení. Pri tom vkladajú do svojej práce minimálne také isté množstvo energie a času, ako aj iní profesionáli. Dokonca často nerobím osem hodín denne, ale pätnásť. Premietnuť to všetko do ceny a zároveň ju udržať na kúpiteľnej hranici je strašne náročné.

Mrzí ma, keď vidím výrobky, ktoré ich autori predávajú pod cenu. Ak je to niečo podobné, ako vyrábam ja, viem si vypočítať, že autorka musela výrobou danej veci stráviť omnoho viac hodín, ako je odrazené v cene. Ale na druhú stranu, vidím čoraz viac značiek, ktoré majú svoje ceny vyrátané správne a to ma teší.

Je tvoja dcéra po tebe? Tvorí?

S manželom sa smejeme, že Grétka bude asi dediť moje impérium, pretože hudba ju zatiaľ nezaujíma. Fascinujú ju čačky mačky. Ide do mojej pracovne a tam sa prehrabuje v mojich perlách. Trochu tŕpnem, či mi ich nepostráca, ale v skutočnosti sa teším, že ju to tak zaujíma. Robím jej ozdôbky do vlasov na každú príležitosť, skoro ku každým šatám. Najradšej má svoju čarovku s hviezdičkou (čarovnú paličku - poz.red.), ktorú som jej vyrobila na Vianoce a už si aj sama navlieka náhrdelníky a prstene. Veľmi ju to baví a sama si to pýta, tak ju k tomu tak trochu vediem.

Tvoríš doma?

Áno, tvorím tu doma a veľmi mi to vyhovuje. Som šťastná, že nemusím nikam dochádzať. Som taký typ, nepotrebujem byť stále v kolektíve. Mám rada ticho, kľud, našu záhradu a tento dom.

Obdivujem všetky maminy, ktoré pracujú z domu a majú viac detí. Je ťažké zladiť prácu a rodinu, najmä keď je malá chorá a nemôže ísť do škôlky. Všetky klobúky dolu, mama je najťažšie povolanie.

Tento dom je nový, alebo je starý?

Na to sa ma pýta každý, kto sem príde. Je nový, no je v ňom aj veľa starého. Spájanie starého s novým je naša filozofia. Je to náš dom snov, pre mňa je veľmi inšpirujúci. Michal je hlavný dizajnér. Máme veľmi podobný vkus, takže sa veľmi nehádame. V dome sú staré veci od mojej babky, ktorá ich mala odložené na povale, a od jej kamarátok. 

Domček nám pomohla navrhnúť naša kamarátka, architektka Zuzana Bluem. Dali sme jej zadanie a ona ho úplne otočila (smiech). Chceli sme mať pekný výhľad na okolitú prírodu a našou neštandardnou požiadavkou bola galéria a dve pracovne. Izby nie sú veľké, ale podarilo sa jej to všetko sem zmestiť. Špecifikom domu je druhé poschodie, ktoré je vlastne len z drevených lát, pretože sme chceli mať viditeľné trámy a galériu.

Cez okná sa celý domček vyhreje slnkom - to sme chceli zachovať - výhľad a ekologickú stránku. Vďaka oknám a prieduchom v krbe kúrime menej. Nemáme dokonca plyn, len elektrinu. Nesplachujeme pitnou vodou, ale vodou zo studne, triedime odpad, kompostujeme, recyklujeme. Snažíme sa byť ohľaduplní k nášmu prostrediu, je to pre nás dôležité.

Vyrábaš ozdoby pre nevesty a pre družičky, takže sa ťa musím spýtať aj na tvoju vlastnú svadbu. Aká bola?

Bola veľmi dobrodružná. Obaja milujeme Francúzsko, nejakým zvláštnym spôsobom nás láka, takže naša voľba bola jednoduchá. Kúpili sme si letenky do Paríža a cez internet sme si našli kňaza. Veľmi romantické (smiech). Bol to Slovák, ktorý slúži v kostole Sainte Madeleine. Avšak, pár dní pred svadbou vybuchla na Islande sopka a zrušili náš let. Všetko sme mali dohodnuté a zaplatené, takže nám neostávalo nič iné, ako natlačiť našich svedkov, aj s mojimi svadobnými šatami, do nášho malého Pežotíka a vydať sa na cestu (smiech).

Nakoniec to bol super výlet, aj keď to miestami bolo dosť napínavé. Keď sme dorazili do Paríža, tak sme nechali auto na okraji mesta, pretože v centre sa nedalo zaparkovať. Modlili sme sa, aby nám ho nikto neukradol, lebo by sme sa nedostali naspäť. Z našej izby sme videli rovno na Sacre Coeur. Totálne geniálne!

Do Paríža sme dorazili v piatok a v sobotu sme mali svadbu. Ráno sme sa obliekli, Michal s kamarátmi išli zháňať kyticu, potom rýchlo do metra a už nám volal kňaz, že prečo meškáme. Bolo to ako z filmu. Šaty som si skrátila, aby som v nich mohla chodiť po meste a obula som si baleríny. Namiesto závoja som si ušila veľkú bielu pivonku.

Kňaz nás napäto očakával. Po obrade dostal francúzsku náladu a rozhodol sa pohostiť nás vínom a syrom. V miestnosti pod kostolom sme si teda sadli a mali sme pohodu. Potom sme šli na najhorší francúzsky obed na svete. Doteraz sa na tom všetci smejú. Ja som sa totiž mesiac učila po francúzsky, aby som si vedela aspoň objednať. Objednala som teda jedlo pre všetkých a keď to prišlo, tak sme zistili, že som nám objednala jaternice plnené časťami žalúdka a ryžou. Nedalo sa to jesť. Čašníci sa na nás mračili, nechápali, čo nám na tom nechutí (smiech). Tak sme sa išli radšej túlať po meste a robiť si fotky.

Potom sme na Slovensku mali druhú svadbu, v takom staručkom kaštieli na Planinke, smerom na Dobrú Vodu. Prišli všetci naši kamaráti a rodina. Miško tam hral aj s kapelou. Mali sme aj ďalšiu kapelu a ešte aj dídžeja. Všetci, ktorí prišli, to vyhodnotili ako celkom dobrý malý hudobný festival. Len postarší členovia boli sklamaní, lebo sme mali len jedno kolo ľudoviek (úsmev).

Svadby ma veľmi bavia, najradšej by som sa vydávala každý rok - znova a znova za môjho muža. To sa však nedá, preto sa realizujem na svadbách mojich zákazníčok a kamarátiek.

Čo kupuješ na SAShE?

Mňa veľmi láka prírodná kozmetika, to kupujem sebe, sestre, kamoškám a dávala som si pred nedávnom šiť aj zopár vecí do Grétkinej detskej izby. Mám veľmi rada masážne kocky od Ponio, tie fungujú ako parfém!

Veľmi sa mi páči, keď nekupujem len produkt, ale niekoho filozofiu. Zuzka, ktorá má na SAShE značku Ponio, je dobrým príkladom - postupne sa cez prepracované obaly a špeciálne ingrediencie vypracovala na značku, ktorá nám môže byť vzorom. Aj Magaela, tá je super podnikateľka. Je mi ľúto, že Ivana, ktorá mala na SAShE značku Iné videnie momentálne nerobí šperky. Ale zasa začína spoluprácu s návrhárkou Veronikou Kostkovou a založili obchod so svadobnými blúzkami MY_laskycas. Moja kamarátka z Trnavy, Tatiana, alebo aj Da_linka, ktorá inak robí grafiti, ale dala sa na maľovanie detského oblečenia a podbradníčkov, tak tej tiež veľmi fandím. 

..

Ak sa vám páčilo Luciino rozprávanie, pozrite si jej výrobky >>