Na Slovensku sa toho o lokálnej móde veľa nenahovorí. Už sme si zvykli na to, že naše závody a výroby prevalcovali reťazce a brak z Číny. Každý závan etického prístupu v tvorbe sa preto cení. Ľudmila Žoldáková, ktorá v roku 2008 založila LU:KA fashion, by svojou značkou rada prispela aj k tomu, aby naša planéta prežila o trochu dlhšie. Jej značka sa preto snaží byť čo najviac udržateľná a stále hľadá spôsoby, ako v našom malom rybníku niečo zmeniť a posunúť. Ľudmila vyštudovala grafický dizajn v Košiciach, venovala sa ilustrácii a jej tvorba má veľa spoločného s jej vzdelaním – je, ako hovorí, viac grafická ako konštrukčná. V malom ateliéri sme sa zoznámili nielen s jej mačkami, ale zabŕdli sme aj do toho, ako si uvedomila, čo robí jej značku výnimočnou a kam sa posúva. 

Ako začínala grafická dizajnérka Ľudka Žoldáková s módou?

Úplne na začiatku som šila iba tašky pre seba. Vlastne ani sama neviem, kedy sa to preklopilo do fázy, že toho bolo tak veľa, až som si povedala, že svoje veci budem aj predávať. Najskôr som iba skúšala, našívala som napríklad na tašku flitre, ktoré som potom prežehlila horúcou žehličkou, takže som to celé zoškvarila. Učila som sa, aké limity má šijací stroj a čo s ním budem vedieť robiť. Základy ma, samozrejme, naučila mama. Keď som sa však chcela posunúť, pozerala som rôzne tutoriály, strihy z Burdy. Krátko na to sa objavilo SAShE.sk, na ktoré ma upozornila jedna kamarátka, a už sa to začalo nabaľovať jedno na druhé. Dokopy šijem už viac ako 10 rokov, ale v pláne som to nemala. Pôvodne som chcela byť ilustrátorkou detských knižiek. Po škole som však bola ako aupair v Írsku a tam som šila veľmi veľa vecí pre deti, o ktoré som sa starala, pre bábiky a podobne. Ich mama mi povedala, že by som sa možno mohla zamyslieť nad tým, či by som neskúsila navrhovať oblečenie, lebo podľa nej mi to ide. Vtedy som si povedala, že možno by som to aj mohla skúsiť, ale dovtedy nič.

Keď sa mi podarí posunúť, chcem veci stále produkovať lokálne.

Aké boli zásadné momenty, ktoré ovplyvnili LU:KA fashion?

Mala som niekoľko zásadných momentov – jedným z nich bolo to, keď som dala svoje prvé veci na SAShE.sk. Ráno som sa zobudila a mala som tam ohromne veľa lajkov. Dosť ma to šokovalo, ale aj potešilo. Ďalším momentom bolo, keď sme spolu s niekoľkými značkami spravili módnu show (Sewologylab, We Are Not Sisters, Ja, Me&Cocoon). Volala sa RecyDiva a bola to čistá punkáčina. Šli sme do toho s obrovským nadšením a takmer všetci sa na tom podieľali zadarmo – či už modelky, vizážistky alebo kaderníčky. Boli sme do toho neskutočne ponorení a mali sme z toho veľkú radosť. Pomohlo mi však aj to, že so mnou vyšlo zopár rozhovorov, no v poslednej dobe to je najmä Facebook, ktorý dosť pomáha.

Momentálne som už v štádiu, keď sa venujem v podstate iba navrhovaniu oblečenia. Občas ešte ilustrujem, ale je toho málo. V budúcnosti sa tomu síce chcem venovať, no zvolím asi trochu iný prístup, ako som mala doteraz. Ilustrovanie si nechávam hlavne ako činnosť, ktorá ma trochu dostane z navrhovania. Mať celé dni hlavu v tom istom nie je ideálne, takže som rada, že sa občas môžem odreagovať.

Začínam používať slovné spojenie etická alebo udržateľná móda a prezentovať sa tým.

Tento rok si súčasťou programu Escalator. O čo v ňom ide?

Je to program, ktorý ma pomôcť rozvíjať sa umelecky činným osobám alebo subjektom. Do programu som sa prihlásila v roku 2014 a našťastie okrem ďalších 16 ľudí vybrali aj mňa. Je to pre mňa veľká pomoc. Máme prednášky o veciach, ktoré bežne ako umelec neriešiš, ale napríklad aj rôzne študijné cesty.

Kam myslíš, že ťa Escalator posunie?

Ako tvorca svojej značky riešim nielen dizajn, ale sú pre mňa dôležité aj etické veci. Napríklad viem, že keď sa mi podarí posunúť ešte trochu ďalej, určite nechcem nechávať šiť svoje veci niekde v Číne, ale chcem ich stále produkovať lokálne. Práve počas prezentácií na Escalatore ma moji tútori upozornili na to, že práve týmto by som sa mala prezentovať. Existuje celé odvetvie, ktoré sa venuje etickému prístupu k podnikaniu a výrobe – nielen oblečenia. A nie je to samozrejmosť, že takéto značky existujú, preto je dobré, že ma upozornili na to, čo je mojou výhodou. Ďalej mi to pomohlo aj v tom, že som si začala lepšie riadiť čas, zlepšili sa mi organizačné, prezentačné zručnosti. Hlavne som sa však pred pár dňami vrátila z Írska, kde som mala možnosť nazrieť do firmy, ktorá vznikla podobne ako tá moja takmer z ničoho, a momentálne je naozaj veľká a darí sa jej. 

Veľa vecí sa tu zmenilo a kreatívna tvorba sa stále rozvíja.

LU:KA fashion je teda najmä móda etická?

Ľudia moju tvorbu dosť vnímajú ako romantickú, čo mi trošku prekáža, lebo nechcem skĺznuť do toho sladkého. Chcem, aby v nej videli hlavne tradíciu, slovenské veci, ale aj to, že ctím nejakú pracovnú etiku. Ešte to nie je také výrazné, ale už začínam aj sama používať slovné spojenie etická alebo udržateľná móda a prezentovať sa tým navonok. Som vegetariánka a práva zvierat sú pre mňa veľmi dôležité, preto sa u mňa asi nedočkáte napríklad kožušín a podobne. Viem, že sa to dá urobiť aj inak, a tak to aj spravím, aj keby to malo byť na úkor povedzme peňazí. Ľudia sa niekedy čudujú, prečo sú moje veci drahšie ako u konkurencie, a často, keď im to takto vysvetlím, pochopia to. Nemienim to však nejako násilne pretláčať a, nedajbože, ľuďom vnucovať.

Aké sú teda základné piliere udržateľnosti a etickosti tvojej značky?

Všetky veci si šijem sama alebo mám ľudí v okolí, ktorí mi pomáhajú s výrobou. S látkami je to už horšie, tie dovážam hlavne z USA, lebo u nás je takmer nemožné zohnať ich. Mám však v hlave jeden projekt a keby vyšiel, bolo by to skvelé. Rada by som tlačila vlastné látky so slovanskými motívmi. Ideálne by bolo zabezpečiť čo najviac krokov výroby produktu v blízkom okolí, ale to je naozaj náročný proces.

Rada by som tlačila vlastné látky so slovanskými motívmi. 

Myslíš, že je vôbec možné, aby sa dotiahla povedzme textilná výroba do takého extrému, že by bol celý model „made in Slovakia“ – od látok až po samotné šitie?

Myslím si, že je to beh na naozaj dlhú trať. Veľa vecí sa tu v poslednom čase zmenilo a aj kreatívna tvorba sa stále viac a viac rozvíja. Možno keby sa spojilo viac ľudí, tak si to viem predstaviť. Zatiaľ je to však ešte stále málo.

Čím sú podľa teba tvoje veci výnimočné?

To je dosť záludná otázka, ale asi tým, že sú zo mňa. Tým, že chodím po svete, lepia sa na mňa rôzne veci a potom ich dávam zase von. Každý sme iný, a tým pádom aj to, čo vyprodukujeme, je rôznorodé.

Pred pár dňami som sa vrátila z Írska, nazrela som tam do firmy, ktorá vznikla takmer z ničoho - podobne ako tá moja. 

Ktoré činnosti pri výrobe modelov máš najradšej?

Najradšej robím ručné práce. Nehučí ti pri tom stroj, je to taká oddychová činnosť. Mala som obdobie, že som napríklad vyšívala a popri tom som pozerala dokumentárne filmy. Mala som z toho dobrý pocit, že nielen pracujem, ale sa aj vzdelávam. Rada napríklad robím šaty, také kusovky, kde najskôr ušijem základný model a naň pridávam rôzne aplikácie, vďaka čomu celý ten kus rozvíjam. Takže vlastne na začiatku ani neviem, aký bude výsledok.

Čo by si si priala do budúcnosti?

Jedným z mojich snov je mať obchod s kaviarničkou, lebo mám strašne rada spojenie módy s dobrým jedlom a pitím. Ešte však nedozrel ten správny čas a ani Košice na to nie sú pripravené. Hlavne tu však chýba klientela, ktorá by ma uživila. 

.Video BONUS.