K týmto ľuďom patrí aj Jakub Liška, zakladateľ značky modranska, ktorá sa venuje výrobe keramiky – hlavne majoliky a kameninového riadu. Už na strednej škole študoval keramiku, neskôr na VŠVU začal so štúdiom sochy, no po prvom ročníku prestúpil na katedru architektonickej tvorby. Po piatom ročníku odišiel na Erasmus do Anglicka, kde sa venoval interiérovému dizajnu a následne vyštudoval teoretický magisterský odbor Design thinking. Z hobby, ktorým výroba keramického riadu zo začiatku bola, sa stala malá firma. V súčasnosti stále predáva prevažne riad, ale venuje sa aj zákazkovej výrobe a postupne mu pôvodné priestory v otcovej dielničke začínajú byť tesné. Jakub nám počas našej návštevy porozprával, čo je to majolika, ako sa k nej dostal, ale aj o tom, že dnes je naozaj ťažké nájsť ľudí, ktorí sa vedia poctivo venovať ručnej výrobe.

Prečo si sa rozhodol venovať keramike?

Už na základnej škole som sa dobre učil, a preto si moji rodičia mysleli, že pôjdem na gymnázium alebo obchodnú akadémiu. Tým, že som od raného detstva vyrastal pri otcovej dielni, mal som ku keramike veľmi blízko. Bola vždy svetom, kde som si mohol čokoľvek vymyslieť, navrhnúť. Nakoniec som skončil pri keramike, aj keď som vlastne vyštudoval dizajn a architektúru.

Čo je vlastne majolika?

Je to technológia výroby keramiky so špecifickou maľbou do bielej glazúry, ktorá sa potom páli na nízky výpal. Nie je to maľba glazúrou, ale špeciálnou farbou, ktorá následne preberie lesklosť a sklovitosť bielej podkladovej glazúry. Je to veľmi charakteristická technika výroby. Pochádza z Feanzy a v Modre a okolí má stáročnú tradíciu. Podobné výrobky však nájdete napríklad aj v Taliansku či Francúzsku. Majolika má však svoje limity – je krehká, lesklá, a preto som sa dal aj na výrobu kameniny. Bližšie však mám stále k majolike.

Ako sa vyrába modranska?

Celé sa to začína tým, že nakreslím a navrhnem tvary riadu s požadovanými rozmermi a profilom. Tieto nákresy dostane kruhár, ktorý podľa toho vytočí konkrétny výrobok. Na výkrese má zadaný mokrý rozmer.

Každý vytočený výrobok sa po uschnutí zmrští, s čím treba počítať. Kruhár teda vytočí určený počet výrobkov a tie následne schnú. Ak je to potrebné, po čiastočnom obschnutí sa dá dorobiť napríklad uško. Riady následne schnú ešte niekoľko dní a potom sa vypaľujú v peci. Vypálené výrobky dostane maliar, ktorý ich najskôr naglazuje bielou glazúrou. Po uschnutí je glazúra prašná a s výrobkom sa musí zachádzať naozaj opatrne. Do tejto vrstvy maliar maľuje ornamenty a vzory majolikovými farbami. Keď je výrobok namaľovaný podľa zadania, vloží sa do pece a vypáli sa. Dokončený produkt sa zabalí a podľa objednávky odchádza k zákazníkovi.

Pri našich výrobkoch z kameniny je postup trošku iný. Kruhár vytočí žiadaný tvar na kruhu, výrobok vyschne a vypáli sa pri vyššej teplote. V tejto fáze sa postup mení. Maliar naglazuje kameninový výrobok bielou glazúrou, do ktorej sa ďalej nemaľuje. Riad sa následne páli. Z pece mi vyjdú hotové kameninové výrobky, na ktoré aplikujem sieťotlačovú grafiku, napríklad Ludevíta alebo mapu. Ďalším výpalom sa vzor zapečie do výrobku. Na rozdiel od majoliky pri tomto procese vypadáva ručná maľba.

Tradícia tejto manuálnej výroby trvá stovky rokov. Zatiaľ nemáme žiadnu sofistikovanejšiu výrobu a ani technológiu, ktorou by sme to mohli nahradiť, takže keramiku robíme skoro rovnako ako naši predchodcovia.

Aké výrobky vyrábate?

Naším ťažiskom sú výrobky na bežné používanie, tzv. úžitkový riad ako šálka, tanierik, miska. Oproti tomu tradičná majolika má hlavne dekoratívnu funkciu. Mojím cieľom bolo používať techniku majoliky na výrobu úžitkového riadu. Najväčší záujem bol o hrnčeky a podšálky, preto sme s nimi začínali. V súčasnosti však skúšame aj iné tvary a nádoby –napríklad džbány a čaše na víno, ktoré sú v našom regióne veľmi populárne. Praktické stránky spojené s predajom nás naučili kalkulovať s tým, koľko výrobkov musíme spraviť. Ľudia mali záujem aj o celé série, nielen o kusy.

Ktoré vzory sa predávajú najlepšie?

Jeden z najpopulárnejších vzorov je náš prvý – modrý, ktorý sa volá modranska. Je našou poznávacou značkou. Svoje miesto si našli aj kameninové výrobky ako napríklad Ludevít, ktorý má v našich končinách celkom veľký úspech. Každý zo vzorov má určité publikum, ktorému sa páči. Napríklad vzor zver často kupujú rodičia deťom, poprípade je to ideálny darček pre poľovníkov. Komu sa majolika vôbec nepáči, ten sa väčšinou nájde v našom úplne špecifickom vzore mapa.

Ako ľudia prijímajú tvoju víziu klasickej majoliky?

Veľa ľudí to berie tak, že ju kazím. Je to pre nich zasahovanie do niečoho nedotknuteľného. Na to ale, aby človek pochopil a vedel, že sa ornamentika rokmi vyvíjala, nemusí študovať históriu majoliky. Majstri, ktorí voľakedy navrhovali v dielňach vzory, chodili po dedinách a zbierali nielen klasické motívy, ale aj ich podľa seba upravovali. Nerobili to len preto, že sa im to páčilo, ale reagovali tým aj na dopyt ľudí, či samotný trh. Tým pádom sa ornamentika úplne prirodzene vyvíjala a to, čo robím ja, je len pokračovaním.

Majstri, s ktorými spolupracujem, majú k niektorým mojim dizajnom takisto množstvo výhrad, predsa len, vyrastali a učili sa vyrábať klasickú keramiku, ktorá je trochu iná ako výrobky modranska.

Tým, že som v tomto prostredí žil od detstva, viem, čo sa spraviť dá a čo nie.

Odkiaľ máš majstrov na výrobu modranskej?

Študovaných ľudí je problém zohnať. Učilište v Pezinku už nefunguje, a tým pádom neprodukuje žiadnych nových absolventov. Väčšina odborníkov, maliarov alebo ľudí, ktorí vedia točiť na kruhu, má viac ako 40 rokov. Preto sa snažím si ich udržať a presvedčiť, že keramika má stále zmysel a že je dobré vyrábať aj moju víziu majoliky.

Čo budeš robiť, keď už nebudú ľudia vedieť vyrábať majoliku?

Existuje len jediná možnosť – vychovať si ich. Dnes už nepotrebujem 20 ľudí, takže sa to dá. Ak by som ich potreboval viac, bol by to problém. Ľudia, ktorí sa voľakedy tomuto remeslu venovali, sa dnes väčšinou živia niečím úplne iným. Teraz na staršie kolená však dúfam, že sa budú chcieť vrátiť k starému remeslu, ktoré predtým vykonávali. Preto verím, že keď budem potrebovať ďalšie pracovné sily, podarí sa mi ich nájsť.