Schopnosť komplikovať si život sa rokmi stala jednou z mojich najmarkantnejších schopností, a myslím, že by som sa právom mohla radiť medzi špičkových svetových komplikátorov, keby bolo treba.

Nie, že by som si v tom libovala, práve naopak; bolo by pekné, keby sme všetci dokázali žiť nekomplikovane. Napríklad ako jedna moja kamarátka.  Tak tá keď čaká návštevu, jednoducho objedná večeru. Keď ide na svadbu, jednoducho sa objedná u kaderníčky. Keď niekam cestuje, jednoducho sa spýta okoloidúcich, ako sa tam dostane. Keď niečo hľadá v obchode, jednoducho ide za predavačkou a informuje sa. Keď sa nevie rozhodnúť, jednoducho si nechá poradiť. Slovko "jednoducho" vyslovuje s takou samozrejmosťou, že v duchu vidím, ako úhľadne a upratane a jednoducho to musí vyzerať v jej hlave; všetky šuflíky vzorne pozatvárané, podlahy vyzametané, nikde ani smietka. Závidím jej, ja s hlavou plnou potrhaných papierikov, polámaných farbičiek, nepotrebných úlomkov a poličiek, poprehýbaných pod váhou nečitateľných poznámok.

Pred pár mesiacmi sme dostali list s pripojeným šekom: Zachráňme fasádu 1100 ročného kláštora v našom meste!

(vstup do areálu kláštora)

Možnosti, ako na takýto list zareagovať sú rôzne :

- list zahodiť (moja kamarátka)

- list zahodiť, šek zaplatiť (môj muž)

- list síce zahodiť, ale začat rozmýšľať, ako si skomplikovať život (ja)

Kedže s kláštormi si obvykle dobre rozumiem a s tým našim zvlášť, a kedže náš kláštor vidím priamo z obývačky, na úhľadnosti jeho fasády mi dosť záleží. Až tak, že som začala dumať, ako záchranu fasády podporiť nielen finančne, ale aj morálne. A mala som tento nápad : upiecť medovníky v tvare tehly (predpokladám, ze kláštory boli stavené z tehál), tehlu vycifrovať, a ďalej sa uvidí.  Nápad nie nový ani prekvapivý, ale môj život na minimálne dva mesiace zodpovedne a nekompromisne komplikujúci.

Živnou pôdou mojich nápadov je ochota mojich kamarátok a známych, spolupodielať sa na ich realizácii.  Už pár dní po rozoslaní receptu a inštrukcií  - použiť ako vykrajovátko plastovú nádobku s rozmermi cca 10 x 17 cm - sa k nám domov začali trúsiť košíky s napečenými medovníkmi. 

Jasné mi nebolo hneď viacero vecí : vytoriť z tehál nejaký tvar, aby bolo vôbec jasné, že sú to tehly a že ide o fasádu? Obložiť symbolicky tehlami niektorú stenu?  Ako jednotlivé tehly vyzdobiť? Ornamenty? Kvietky? Vtipné heslá?

Nakoniec som sa rozhodla vec predsa len zjednodušiť a fasády maľovať priamo na medovníkové tehly.

Zhurta som sa pustila do cifrovania. Architektonické prvky, epochy a štýly sa na mojich medovníkoch stretli v dych vyrážajúcich kombináciách :-)

Prvé kúsky boli bielo-hnedé a nudné, asi ako tie naše slovenské pred rokom 1989. 

Zmes na zdobenie medovníkov som ešte nikdy nefarbila. Použila som rôzne potravinárske farby ( napr. farby na veľkonočné vajíčka), ktoré sa dobre dajú medzi sebou miešať.

Do pozornosti dávam púdrový práškový cukor, ktorý je oveľa jemnejší než ten obyčajný, šetrí čas, lebo ho netreba preosievať, a podstatne skracuje i čas miešania polevy.

Bežná poleva na zdobenie po pár dňoch mení konzistenciu, začne sa roztekať. A práve to som využila - prvé dva dni som tuhú polevu použila na maľovanie kontúr, na tretí deň som do roztekajúcej sa zmesi pridala pár kvapiek farby a mala som tú správnu konzistenciu na nanášanie farebných ploch.

Nápis na fasáde "Baustein" znamená stavebný kameň, a súčasne pripomína názov zámku, postaveného na kameni, napr. Herbertstein, Neuswanstein, Rabenstein, (a tiez Frankenstein :)...

Na margo nasledovných fotiek môžem povedať len toľko, že odsúvanie na poslednú chvíľku mi bolo opät osudné. Mohla som si medovníky odfotiť pekne za bieleho dňa, s riadnym fotoaparátom a s úsmevom na perách - keby som to urobila načas. Fotiť výsledky niekoľkotýždňovej práce večer, s mobilom v chvatnej ruke, zakiaľ čo baliaca čata nervózne prestupuje vo dverách je zločin a stáva sa len zúfalcom a mne ( a najsmutnejšie je, že nabudúce to bude prebiehať tak isto :-(...

Takúto podobu dostalo pekárenské vypätie našich ženičiek, keď som zahlásila stop tehál, nakoľko som sa cítila už doživotne zamurovaná. Jedna mala skvelý nápad začať vypekať domčeky, a fičalo sa ďalej.

Našťastie je s domčekmi menej roboty a netreba vymýšľať nové slohy.

Fotku z predaja medovníkov nepridávam, záhadným spôsobom sa v mojej ruke ocitol estetický prešľap - krígeľ piva, a zotrval v nej až do konca fotenia :-P

Keď som si už vydýchla, potľapkala sa po pleci a konečne sa chcela začať bahniť v pocite užitočnosti, ozvalo sa zaklopanie na dvere. Že medovníková akcia bola príma. Ale že ani zďaaaaleka nestačí. Treba mať ďalší nápad, zimnú verziu, a najlepšie hneď.

Nápady by aj boli, hlavne v pondelok, stredu a piatok v nepárny týždeň, ale človek musí zvážiť nasledovné : nápad začína byť zaujímavý, až keď je násobiteľný stomi, stopäťdesiatimi, prípadne dvomi stovkami.

Rozhodla som sa - keďže ku kláštoru patrí aj v les, a v ňom dreva jak dreva - že teda skúsim vypaľovať na drevené plátky, ako to vídať aj tu na Sashe. Obdržala som 150 napílených drevených plátkovi a pobrala som sa ku kláštoru, či nezakopnem o vhodný motív.

Urobila som zopár fotiek kláštorného komplexu, a s každým záberom ma moje odhodlanie viac a viac opúšťalo, až hrozilo, že ma opustí celkom a zmizne niekde za kríčkami. Práve vtedy som na stene jedného z početných bočných krídel uvidela parádny motív.

Podľa roku 1982 na motíve usudzujem, že to bol rok renovácie tohoto traktu (neviem, prečo majú klášory takú záľubu v chátraní)

V každom prípade som vypaľovačku s radosťou opäť zbalila a zasunula do zabudnutia. Namiesto toho som motív upravila, rozmnožila na laserovej tlačiarni a nastrihala.

Motív som aplikovala na drevo transferovým lepom.

Po uschnutí už len navlhčiť a so zvedavosťou odstrániť papier...

Funguje to! Je to skutočne výborný postup, s takmer neobmedzenými možnosťami, a je až zarážajúce, že som tento nápad nemala už skôr.

Motív na dreve možno domaľovat na tisíc spôsobov, je to brnkačka...

Takto všelijako som sa s drievkami zabávala...

Krása lieskovcových konárov spočíva v ich krivoľakej nedokonalosti.

Niektoré som zakomponovala do drôtových kreácií.

Toľko k môjmu doterajšiemu záchraňovaniu fasády. A to všetko len vďaka mojej spoľahlivej schopnosti, komplikovať si život. Ako povedala jedna nemecká herečka : "Nekomplikovanosť je pod moju dôstojnost". Niečo na tom bude...

PS : Kto si myslí, že toto bolo všetko, je na omyle. Podarilo sa mi totiž zmocniť sa kláštornej pečate, takže snáď bude i pokračovanie ... :)