Včera som konečne dala do poriadku obchodík na Sashe. Po dvoch mesiacoch . A hned ma chytila panika, že si ma už nik nebude pamätať. Pôvodne som plánovala napísať blog vo veľkom štýle : tadá je tu triumfálny návrat Dogfairy. Ale povedzme si úprimne, na triumfálny návrat treba mať isté predpoklady a tie ma posledné dva mesiaci akosi ehm obišli.
Ked som písala posledný blog, bola som tým najtehotnejším človekom na svete. No a posledné týždne som tým najvyčerpanejším človekom na svete.
Ešte som sa nepochválila? Príčinou je jedna malá príšerkak, štyri kilá živej váhy, ale veľká osobnosť. Zplnila celý byt a jej nároky sú obrovské :D
.Obdivujem americké ženy v domácnosti s 50 tych rokov (a jednu moju susedu, ale u nej si nie som istá) vo filmoch prichádza domov manžel a upravená manželka ho čaká s večerou v dokonale upratanej domácnosti a detičky slušne stoja v rade.
Ja nestíham. ked príde domov zpráce moj manžel otvorí dvere a skočia na neho deti a psi. (Kocúr neskáče on si počká ked opadne chaos a otravuje potom). Namieto upravenej manželky ho čakám ja. A začínam mať pocit,že to nie je žiadna výhra. (bez srandy včera ma nespočetne krát ovracali, trikrát očúrali a pokakaná plienka pretiekla akurát ked som si prezliekla čisté veci). V každom prípade toho času sedím v teplákoch s mastnými vlasmi, spala som dve hodiny, nemám umytý riad, na obed zrejme objednám pizzu fakt sa necítim na trimfálny tadá návrat. Ale rozhodne sa cítim nenormálne spokojne a hrdo . Konečne už nie som najtehotnejším človekom na svete a mám, ale nenormálne vydarenú Lauru :D