Február. Prichádza mi mailom pozvánka predávať na marcovom Sashe v tržnici. Predávať už nechodím, ale aspoň mám info o dátume. Začínam sa tešiť.

Prvá polovica marca. Sashe na FB zverejňuje zoznam predávajúcich. Radosť sa stupňuje.

Deň D. Tržnica otvára svoje brány. Od rána sedím v práci celá netrpezlivá a neviem sa dočkať, kedy už bude poobedie, aby som mohla vyzuť lodičky a zatvoriť za sebou dvere kancelárie. Cestou na obed si v bankomate vyberám peniaze, aby som mala v tej tržnici aj za čo nakupovať. Mám taký dobrý zvyk, ktorý vznikol z mojej prirodzenej lachvatosti, a tým je, že na trhoch akéhokoľvek charakteru, mám so sebou vždy len obmedzené množstvo hotovosti (rozumej peňazí). Lachvatosť sa na týchto miestach prejavuje akousi nepopísateľnou schopnosťou chcieť kúpiť všetko. Asi by som vedela minúť aj posledné gate, keby sa to dalo. A tak sa k tomu postavím maximálne zodpovedne a aj keď sa mi páči každá druhá vec, ktorú uvidím, musím sa kontrolovať. Lebo veď, nema love, nema problema.

Popoludní už netrpezlivo prešľapujem na zastávke a keď sa do minúty neobjaví trolejbus, vyberiem sa pešo. Celá spotená (lebo sa od nedočkavosti náhlim ako blázon) dobehnem na námestie a s víťazoslávnym úsmevom na tvári vpochodujem do tržnice. Predo mnou sa otvorí čarovný svet ako keby som práve vstúpila do nejakého výpravného filmu. Zhlboka sa nadýchnem. Som tu.

Najbližšie dve hodiny si veľmi nepamätám. Cítim sa ako vo sne a v rýchlosti najskôr prebehnem obe poschodia ako malé dieťa, ktoré zobrali do cukríkovej továrne. Až potom sa vydám na cestu bádateľa, obdivovateľa, ale v prvom rade zákazníka, akého milujú všetci predajcovia - toho, ktorý sem prišiel s hlavným cieľom, minúť peniaze. Na veci, ktoré má rád, ktoré sa mu páčia, ktorými urobí radosť a vďaka ktorým snáď aspoň trošku pomôže našej milej zemi. Zastavím sa pri každom stánku, popozerám, poobdivujem, pochválim. Pri tých, s ktorými sa poznám, pristavím sa na chvíľu o niečo dlhšiu a povypytujem sa ako idú kšefty. Nikto si nesťažuje, veď účasť je viac ako hojná. Halou sa ozýva veselá vrava, džavotanie krpcov v rozprávkovom kútiku a šušťanie bankoviek, cinkanie mincí. Všetko je tak, ako má na takejto akcii byť. Spokojne platím za neobyčajnú recyklovanú sukňu, ktorú si skúšam spôsobom, že z toho majú zábavu aj ostatní. V taške už akosi ubúda miesta. Ešte deťom čokoládky, lebo presne tie majú v obľube. Začínajú ma bolieť nohy. Ani nie tak z chodenia, ako z celého dňa. Poškuľujem po bodkovaných ponožkách a premýšľam, ktorá farba mi chýba, keď ma zaujme veselý kvetinkový tulivak. Vyvalím sa naň a pohodlne obzerám Sashe výstavku, ktorá je aj tentokrát nádherná ako z luxusného časopisu. Klobúk dolu, tie naše slovenské ruky dokážu neskutočné krásy tvoriť!

Čas pokročil, musím ísť. Otváram peňaženku a s hrôzou zisťujem, že mi v nej ostala posledná päťeurovka. Odľahne mi, to akurát vystačí na tuhý šampón, ktorý mi malý nakázal kúpiť. Má ho najradšej. Zostupujem po schodoch dole. Míňam stánok, ktorý som zámerne vynechala. Zacúvam, lebo viem, že tentokrát sa už môžem úplne pokojne pristaviť. Nemám už totiž žiadne peniaze. Cha, vybabrala som s mojou nenásytnou dušou - len sa kochaj, zlatá moja, pokojne si tie bundy aj vyskúšaj, aj tak si ich už nemáš za čo kúpiť. A tak si s kľudom angličana pozerám a vyberám a v hlave kombinujem. Nie, nie je to tak, že by som si to nechcela kúpiť, len som sa dnes vybrala nakupovať iné veci. Lenže tá vesta, tam vzadu na vešiaku, tá mi akosi podáva ruky. Nechápem, čo na mňa toľko civí. Ona si fakt myslí, že ju chcem akože vyskúšať. Nie, fešanda, mne také kúsky nepristanú. A nelep sa už toľko na mňa. Áno, jasné, že si krásna, si jedinečná. Hm, a aká si mäkučká, ako myší kožúšok. A tie pekné pracky. Fakt si už posledná? No a čo, vieš koľko už takých bolo? Ešte si aj v zľave, neverím. Nie, neviaž sa na mňa, nemôžeš ísť so mnou domov. Pozri, v peňaženke mám posledných päť eur na šampón a električenku na cestu domov. Ako? Že čo je tá druhá kartička vedľa električenky? No to je bankomatová karta, ale tie tu našťastie neberú, keďže sme na trhoch. Vytiahnem svoj posledný tromf a začínam sa otáčať na päte, keď sa moja milená vesta potmehúdsky usmeje a zahlási: "Ale tu sa dá platiť aj kartou!"

Je večer, tma. Kráčam k domu a na pleci ma cez recyklovanú tašku zohrieva sivá mäkká vestička, ktorá si veselo pohmkáva hymnu našich bratov Čechov, "Kde domov můj". Ona to už vie. A ja tiež. Na druhý deň v práci kráčam po chodbe a zbieram slová obdivu na adresu mojej adoptovanej kamarátky. Usmievam sa. Ale verte mi, že v duchu sa zaprisahávam, že na najbližšie Sashe trhy už beriem iba papierovú obálku s vybratou hotovosťou a karty nechávam až do druhého dňa strážiť mojej kolegyni. Veď čo ak táto choroba platobných terminálov náhodou prepukne do epidémie?! ☺

P.S.

Trhy boli opäť výborné a profesionálne zorganizované. Tlieskam práci celého tímu i všetkým predávajúcim. A dotknutým osobám a značkám sa dodatočne ospravedlňujem, že som ich obišla s GDPR papierom. Hádam mi to odpustia.

A aby to náhodou nevyzeralo megalomansky, nebojte sa, neminula som celú výplatu. Ani zďaleka. Aj keď na tejto akcii by to nebol problém ani v najmenšom ☺

Krásny víkend želá Vaša BimBam