Každý z nás vyjadruje emócie jemu vhodným spôsobom. Prinášame vám pocity našej klientky, ktorá ich vyjadrila formou tejto úvahy.

Plamienok: 
Kahančeková sviečka je malá, nepatrná a predsa ako život. Škrtnutím vznikne malá iskra. Iskra zapáli knôt. Vznikne niečo nové, magické. Krásny, žiarivý plamienok. Ktorý sa vlní v rytme... Niekedy pokojne a pomaly. Inokedy sa plameň zvlní tak, že sa zdá, že zhasol. Plamienok na prvý pohľad vyzerá jasne a žiarivo- žltá farba, farba šťastia. Pri bližšom pohľade a skúmavejšom pohľade spozorujeme modrú- trošku protiklad, nezdá sa vám?

Život je rovnaký... Sú potrebné obe stránky. Bez chladnej by sme nevideli svetlú... Každý jeden plamienok má pre niekoho iný význam, zmysel... Niekoho plamienok zahreje, inému dá svetlo v tme... Ďalšiemu teplo v zime...Môže pomôcť, potešiť, dať nádej tam, kde sa veci rúcajú... Niekomu svieti na ukázanie cieľa... Niekedy je plamienkov viac aby sme sa nestratili, zohriali, potešili sa... Inokedy sa možno túlame a čas od času na nejaký plamienok natrafíme- môžeme sa zdržať a pobudnúť krátku či dlhú dobu alebo môžeme jednoducho ísť ďalej. Občas sa niekto pozastaví a prizrie sa bližšie- presne tak, ako ľudia. Niektorí sú v živote dlhšie a inokedy sa cesty len pretnú... Iba sa zableskneme v niečom živote. Vzplanieme ako iskra, ale neudržíme sa- neuchytíme sa na dlhšie... Najprv musia byť podmienky prijateľné, aby sa mohol knôt zapáliť- nemusia byť ideálne. Koľko krát ani nie sú, ale po uchytení sa vzniká život. Môže pomaly, prirodzene vyhasnúť, môže ju niekto kruto uhasiť, môže ju náhoda sfúknuť- celkom nepatrne zmizne...
Rovnako môže zmiznúť náhle a zaskočí to okoloidúceho či pocestného, ktorý sa zdržiava pri teple, svetle alebo potešení oka. Chvíľu trvá, kým okoloidúci vyblúdi z tmy a nájde správny smer v kľukatých cestách, preskočí alebo podlezie prekážky, ktoré naňho číhajú... Možno sa spoliehal na už vyhasnutý plamienok, ktorý mu svietil a pomáhal, možno bol čas pohnúť sa ďalej v ceste a nachádzať nové veci, iné plamienky...Možno ďalej na ceste uvidíš malý vyhasínajúci kahanček, ktorému ukážeš bezpečie tvojich rúk a on sa zas rozhorí... A ak by aj nie, v kahančeku zostane vosk- skutky, čo dokázal na zemi a dym- spomienky, ktoré sa rozptýlia do okolitého a obrovského sveta- tie zostanú a pridajú sa k ďalším. Tým najbližším dá privilégium vône, ktorú mal... Tá vôňa je pamätná a vryje sa do pamäti srdca... Ovplyvní život tvoj a ty iného a na konci sa všetko pospája a skončí na tom jednom a istom mieste. Niekde, neviem presne kde.. Ale vyhasnuté plamienky nás už čakajú.. Môžeme dumať a trápiť sa... alebo dôverovať a tešiť sa, mať istotu, že plamienky, ktoré nám pomohli alebo rozžiarili život nás už čakajú aby svoju úlohu buď dokončili alebo nás privítali. Dovtedy je len na nás, ako budeme myslieť, kým tá chvíľa nastane. Len prosím nezahas sa sám... Nevieš koho stretneš a aké poslanie máš v životoch tých, ktorých si ešte nestretol alebo aj stretol a už sa vaše cesty rozdelili... Čo keď to nie je nastálo? Alebo si ho videl žiariť a teraz bude potrebovať teplo a bezpečie tvojich rúk? Jedno je isté a to je to, že ak zahasíš svoj plameň, nič z toho nezistíš a to nikdy! Si zvedavý? Tak hor a žiar ďalej!

Dss-MOST, n.o.