Odkedy som dostala Príšerné príbehy vianočné od Chrisa Priestleyho, čosi sa zas pohlo. Ono, aby som sa priznala, horory a strašidelné veci ma privádzajú do nespánku a smutných prebdených nocí. Dokonca posledné dve časti Harryho Pottera spôsobili divné sny a strach pod perinou. Richard o mne vie, že veta "to ale nie je komédia", znamená iba jednu vec. Odchádzam kresliť. Aby som v noci dobre spala.

Fantázia je vec divoká a dokáže urobiť také kombinácie v mozgu....A ešte k tomu v noci.

No po tom, ako som dostala svoje Príšerné príbehy, som sa ocitla v čarovnom hororovom svete a už s ním nakladám ako uzná moja fantázia za svoje. Zas nie tak, aby som sa v noci bála a schovávala sa pod perinu.

Okrem toho, objavila som opäť raz možnosť mať chvíľu pre seba a oddýchnuť si od všetkých tetovačkových návrhov. A ísť medzi tmavé chodby a burtonovsky pásikavé mačky. Niekedy stačí tak málo.

...
Prechádzam skicáre, farbím čajom strany, aby boli žlté a mením fixy za akvarel. Nie je to príjemné, lebo je to zmena. Potom to všetko uložím do počítača a navrstvím, dofarbím, posuniem, odstrihnem. A potom, potom sa mi zdá, že sa začnú medzi sebou rozprávať a pýtajú sa do sveta. Tak počúvam ich nesmelým hláskom a vravím im choďte a hovorte ľuďom, aby sa nebáli. Vlastne, nielen tých hororov z fantázie, ale aby sa nebáli tak všeobecne. Aby mali vás nesmelých priateľov, ktorí im v tej najväčšej tme podáte ruku. Alebotakéniečo.

...
Odkedy som dostala Príšerné príbehy vianočne od Chrisa Priestleyho, chodím do veľkých domov s vysokými stropmi, zhováram sa s mamkou a ona vraví, že strach nie je dobrý... Tak chytám nesmelých za ruky. Ono to bude dobré. A keď nie, stále tu máme tú perinu, tak to pod ňou prečkáme ;)