Človeka vždy premôže radosť a šťastie, keď vidí, ako niekto mladý a plný energie robí nielen to, čo ho baví, ale aj udržuje tradíciu – či už regionálnu alebo rodinnú. Podobne je na tom aj študentka Dajana Rodriguez. Síce ešte neskončila vysokú školu, už však vedie rodinný podnik. Spolu s rodičmi sa vrátila k tomu, čo ich živilo pred rokmi – ku koži. V otcovej starej dielni objavila stroje a tam, kde koncom 90. rokov vznikali stovky búnd, vznikajú teraz stovky kabeliek. Po otcovi zdedila nielen kubánsky temperament, ale aj chuť učiť sa nové veci, skúšať a vytvárať. Pozrite sa spolu s nami do jej dielne pri Partizánskom, kde pracuje so svojím otcom a mamou. Práve ona doplnila niekoľko informácií v rozhovore a vyjadrila úprimnú hrdosť, ktorá je pri jej dcére naozaj oprávnená.

Ako vznikla značka Dajana Rodriguez?

Dajana: Môj tatino šil kožené bundy. Mal firmu Raúl Rodríguez Romero, ktorá produkovala stovky búnd, ale keď vyšli z módy, prišla kríza a prestalo sa vyrábať, skončil sa aj otcov biznis. Firma fungovala približne od roku 1994 do roku 2007. Predtým ako som začala študovať na súčasnej vysokej škole, mala som rok pauzu a bola som doma. Nevedela som, čo budem robiť, a práve vtedy som začala s mamou vyrábať a šiť kabelky. Už sú to štyri roky a stále sme tu.

Mama: Manžel sa po skončení činnosti s bundami začal venovať niečomu inému. My s Dajanou sme sa postupne začali venovať kabelkám a tak sme sa vrátili do starej dielne. Keďže sme mali aj stroje, aj látky, tak by bola škoda nevyužiť to. Dajana navrhuje a šije, ja jej pomáham s praktickými vecami.

Dajana: Úplne na začiatku sme tu boli len my dve s mamou. Tým, že ocino sa venoval inej činnosti, a nemali sme ani šičku, ktorá nám teraz vypomáha, tak som na to bola len ja a ona. Prvý rok, keď som nastúpila na vysokú školu, sa to ešte dalo zvládať, ale posledný rok aj pol už máme pomoc. Mám pocit, že za posledného pol roka sa to rozbehlo najvýraznejšie a vyrábame už viac-menej vo veľkom. Predtým sme sa tešili, keď sme vyrobili jednu kabelku za tri dni. Teraz je to tak, že produkujeme dve, tri denne.

Otec ti svojimi skúsenosťami v začiatkoch asi celkom pomohol.

Dajana: Práveže ani nie, pretože tu nebol. Všetko som skúšala a vychytávala sama. Teraz je to už tak, že pri výrobe vlastne používam len to, čo som sa za tie roky naučila, a až keď nastane nový problém, tak ho riešim. Zo začiatku som však normálne zobrala starú kabelku, rozpárala ju a skúšala čo a ako, kde sú spoje, ako vyzerá strih a podobne.

Na začiatku som, samozrejme, šila iba jednoduché tašky, ale aj tak to bolo náročné, lebo stále niečo nesedelo a nefungovalo. Bolo to celkom ťažké. Úplne prvá, ktorú som ušila, bola strieborná taška, ešte donedávna som ju mala. Trvalo mi šesť hodín, kým som ju ušila. Tým, že bola kožená a na materiál som nebola zvyknutá, trvalo to veľmi dlho. S kožou sa pracuje úplne inak ako s textilom, a aj keď človek vie šiť, je to náročné.

Prečo si sa rozhodla práve pre kabelky?

Dajana: Chcela som ostať pri práci s kožou, keďže máme plne vybavenú dielňu a bola by škoda nevyužiť ju. Rodičia sa takisto potešili, lebo k tomu majú vzťah. Mama vždy niečo rada vyrábala rukami a všetci máme silný vzťah ku koži. Tým, že otec je z Kuby, tak aj odtiaľ idú vplyvy. Ako mladý tam jazdil na koni, šili sa sedlá, takže už tam to niekde vzniklo. Samozrejme, prvotný impulz bol, že som potrebovala kabelku pre seba, tak som sa rozhodla ušiť si ju sama, lebo stroje aj materiál sme tu mali.

Prvé dva roky trvalo, kým sa to ako-tak rozbehlo. Hneď na začiatku sme sa však zaregistrovali na SAShE.sk, takže som svoje kabelky predávala vlastne skoro od začiatku.

Vyrobím si vzor a spracujem ho z lacnejšej kože, aby sa na modeli vychytali prvotné chyby.

Pomohlo ti SAShE.sk pri rozbiehaní podnikania?

Dajana: SAShE.sk je asi základom nášho biznisu, väčšina predaja ide cezeň. Samozrejme, predávame i do Čiech, niekedy sa ľudia zastavia aj v našej dielni a predajni, kúpia si niečo, ale je to naozaj len malé percento. Gro je určite predaj cez web SAShE.sk. Väčšinu vecí robím na zákazku, takže internetový predaj je pre mňa zatiaľ najvýhodnejší. Sú však aj obdobia, keď sa venujem iba vlastnej tvorbe, potom zase iba zákazkám.

Ako vznikne nová kabelka?

Dajana: Kabelka vznikne tak, že ma napríklad na ulici niečo osloví – istá farebná kombinácia, detail. To mám v hlave a potom prídem do dielne a skúšam. Prikladám k sebe kože, vymýšľam, čo by spolu fungovalo, aká niť by sa mi k tomu hodila. Pokiaľ vymýšľam aj nový strih, tak meriam, strihám z kartónu, vyrobím si vzor a spracujem ho z lacnejšej kože, aby sa na modeli vychytali prvotné chyby, a potom už ide ďalej do výroby.

Inšpiruje ťa Kuba?

Dajana: To asi nie. Na Kube nie je veľa módnych tvorcov a väčšina tých, ktorí ma inšpirujú, je zo Západu. Možno niekedy pri letných kolekciách môžu preraziť moje korene, ale nerobím to cielene. A hlavne bola som tam iba raz, keď som mala 14 rokov.

Si naozaj mladé dievča a už vedieš rodinný biznis. Aké to je?

Dajana: Je to fajn, ale veľa toho mám vďaka rodičom. Otec mi dal celú dielňu, mama mi pomáha s účtovníctvom, takže na mne bolo len tvoriť. Priznávam, že som veľa vecí nemusela riešiť.

Pokiaľ by som nemala k dispozícii vybavenie, tak asi ťažko začnem vôbec vyrábať veci z kože, pretože stroje sú neuveriteľne drahé. Momentálne som stále na vysokej škole, takže sa biznisu nemôžem venovať toľko, ako by som chcela. Ak by som tu mohla byť osem hodín denne, tak by to určite fungovalo ešte lepšie, ale aktuálne je prioritou ukončiť štúdium.

Ako sa na tvoj biznis dívajú vrstovníci?

Dajana: Stretávam sa len s dobrými odozvami a pokiaľ sú niekde nejakí neprajníci, tak to dobre schovávajú. Aj v škole mi fandia, ale skôr mám pocit, že aj oni by možno chceli niečo podobné mať.

Niekedy započujem, že som k tomu prišla len vďaka tomu, že mi všetko dali rodičia. Samozrejme, že je to sčasti pravda. No nie je to len o tom, že ti niekto dá stroje na výrobu. Keď nemáš ochotu, energiu a nápady, nepomôže ti to. Zo začiatku som do toho vrážala veľa peňazí aj z vlastného vrecka, lebo už len nákup kože bol výrazná položka, a na to mi rodičia neprispeli.

Som však veľmi rada, že ma rodičia naučili istej samostatnosti a tomu, že keď chcem niečo navyše, tak si na to musím zarobiť. Keď sa toto všetko spojilo s mojou povahou, tak som si nikdy nepripustila, že by mi to nemuselo vyjsť. Keď si poviem, že niečo má vyjsť, tak sa snažím o to, aby to vyšlo – a ono sa to nakoniec aj podarí. Je jasné, že ľudia na začiatku kritizovali, ale ja som si nepripúšťala, že by to nevyšlo.

Ako sa vám spolupracuje ako rodine?

Dajana: Rôzne. Samozrejme, sú aj také situácie, keď na seba kričíme, je tu dusno, ale väčšinu času je to sranda. Je to lepšie, ako keby sme boli cudzí ľudia. Mám istotu, že týmto ľuďom môžem veriť. Výhodou je aj to, že si dokážeme veci povedať, nemáme pred sebou taký ostych.

Kde sa vidí Dajana Rodriguez v budúcnosti?

Dajana: Chcela by som, aby sa toto stalo mojím normálnym povolaním, a postupne sa venovať výrobe celých kolekcií, pretože ma baví pracovať aj s textilom a inými materiálmi. Bolo by fajn môcť obliecť ženu od hlavy až po päty.

Čo ťa na tvojej práci najviac baví?

Dajana: Moment, keď je to hotové. Alebo lepšie povedané, keď vidím hotový produkt a poviem si – toto som spravila ja. 

Dajanine kabelky nájdete v jej galérii na SAShE.sk >>