V tomto vydaní nášho seriálu Na návšteve spoznáte ďalšiu zaujímavú a šikovnú ženu, Niku Macinskú, ktorá sa predaju a výrobe ručne potláčaných tričiek venuje už desať rokov. S Nikou sme sa osobne zoznámili na SAShE v tržnici, kde nás zaujal najmä jej parádne nachystaný predajný priestor. Šípili sme, že bude mať veľa dobrých tipov a zaujímavých skúseností s predajom a veru, nemýlili sme sa. Nika je na SAShE známa vďaka svojej značke imani, okrem toho má ešte jednu značku oblečenia Mamimo a je mamou ôsmich detí. Museli sme ju (pre vás) vyspovedať :) 

Tento diel obsahuje aj bonus pre začínajúcich predajcov: Nikin zoznam potrebných vecí, ktoré si berie so sebou na každý trh. Nájdete ho v spodnej časti článku. Ak máte aj vy dobrý tip, podeľte sa v komentároch.

Kedy a prečo vznikla imani? 

imani vznikla pred štyrmi rokmi. Výrobe a predaju tričiek s potlačou sa venujem už desať rokov, imani je moja druhá značka. Vznikala v mojej hlave postupne, popri tom, ako som pracovala na mojej prvej značke, Mamimo. Mala som novú myšlienku, ktorú som chcela vyjadriť. Okrem toho som na Mamimo pracovala už šesť rokov a postupne to začínala byť pre mňa automatika. Bavilo ma to, ale už ma to nenapĺňalo. imani mi otvorila nové možnosti, vyžívala som sa v tom, ako som ju postupne celú vytvárala.

Oblečenie ma vždy zaujímalo a bavilo. Šiť som sa naučila na základnej škole, pretože sa mi nechcelo čakať, kým mi mama ušije tie nohavice, ktoré mi sľúbila (smiech). imani bola pokusom o spojenie. Chcela som vytvoriť oblečenie pre ženy, ktoré bude mať lichotivé strihy, bude z príjemných materiálov a bude niesť myšlienku.

Za názov som si zvolila slovo “imani” ktoré v svahilčine znamená “viera”. Tričká mali byť mojim kanálom, cez ktorý som chcela rozprávať. Chcela som rozširovať myšlienku, že Boh nemusí byť taký, ako ho opisujú iní ľudia, ale je - podľa mňa – omnoho lepší a väčší, ako si vieme predstaviť. S každým tričkom zákazníčka dostane okrem kartičky s popisom odporúčanej starostlivosti, aj môj osobný odkaz o tom, kto je ten Boh, v ktorého verím. Je to odkaz z Biblie, ale napísaný dnešným jazykom, mojim vlastným. Chcela som ľudom priniesť tieto myšlienky, aby sa na chvíľu zastavili. Všetci sa neustále naháňajú od termínu k termínu a hovoria si, že si oddýchnu až keď všetko stihnú, urobia to či ono... Ale vždy sa niečo vyskytne. Prežiť takto život sa mi javí ako mrhanie drahocenným darom. Chcela som, aby sa zastavili a zamysleli nad tým, prečo žijú, kam smerujú a čo chcú priniesť okoliu.

Aké oblečenie predávaš pod značkou imani?

Sú to prevažne tričká, šaty, alebo tuniky s potlačou, ale aj iné výrobky, ako sú tašky, vankúše, hrnčeky a bižutéria. Na začiatku som tlačila na Adler tričká a potom som začala hľadať niečo vhodnejšie. Klasické strihy tričiek totiž nelichotia každej postave. Mám za sebou osem tehotenstiev a to zanechalo na mojom tele stopy. Chcela som preto spraviť moje strihy tak, aby lichotili ženám, ktoré nemajú konfečnú veľkosť 34 - 36 a aby som sa aj ja v nich cítila dobre. Asi to bola najmä moja vnútorná potreba (smiech). Samozrejme, že nebolo také jednoduché sa k tomu prepracovať.

Čo hovoria ženy na vaše strihy?

Napríklad na poslednom SAShE v tržnici ku mne prišli dve zákazníčky, mama s dcérou a najprv si len tak prezerali tričká a potom, keď si lepšie všimli strihy a veľkosti, tak boli nadšené. Povedali mi, že pri nakupovaní v bežných obchodoch cítia sa strašne veľké, keďže často aj veľkosti XL nie sú také veľké, ako by mali byť - nazvali to „mamutí syndróm“. Obe si potom na Sashe objednali tričká aj tuniky.

Narazila som na ďalší zaujímavý fakt. Veľmi rada na tričká dávam venčeky a kvetinky, sú to moje obľúbené grafiky. Všimla som si, že ženy, ktoré majú plnšie krivky, nerady nosia oblečenie so vzormi na hrudi. Ani ja som ich kedysi nenosievala, pretože som mala pocit, že zbytočne zvýrazňujú partie, ktoré by som radšej skryla. Ale zistila som, že ak je potlač v správnej veľkosti, tak je lichotivá. Netreba sa skrývať, len sa správne obliecť. No chystám aj kolekciu bez potlače a bez textov, pretože si to zákazníčky žiadajú a mne samej to tiež chýba.

V súčasnosti sa často hovorí o móde a jej vplyve na životné prostredie. Čo si o rýchlej móde myslíš ty? 

Často nad tým premýšľam a snažím sa posúvať. Nikdy som nemala rada nakupovanie a keď vidím všetky tie obchody s "handrami", je mi smutno. Nechcem k tomu prispievať mojou prácou. Zákazníčky mi však často hovoria, že moje tričká nosia stále, že sú to ich najobľúbenejšie kúsky. A to mi dáva zmysel. Nie sú to tričká, ktoré si človek oblečie len raz a potom vyjdú z módy, predstavujú pre ich nositeľky hodnotu. Tak si vravím dobre, aspoň trošku.

Rozmýšľam aj nad materiálmi, ktoré používam. Začala som robiť s bambusom, aj keď to zas nie je až taká výhra. Síce rastie rýchlejšie, ako bavlna, a pri jeho pestovaní nie sú tak vykorišťovaní mnohí ľudia, ale jeho finálne spracovanie nie je až také ekologické, ako by malo byť. Poškuľujem aj po ľane, ten je trochu lepší.

No bavlna je klasika, ktorú ľudia poznajú. Pri nákupe cez internet neváhajú. Bambus je super, keď predávam na trhu. Ľudia prídu k môjmu stánku a keď si chytia do ruky bambusové tričko, povedia: “Wow! To je super!” Sama ho najradšej nosím. Vyrobila som si svoje obľúbené strihy vo všetkých farbách, aj v takých, ktoré nemám bežne v ponuke. Na jeseň bude nová ľanová kolekcia, na ktorej teraz intenzívne pracujem. Bude iná, ako doteraz (úsmev). 

Tričká pre Mamimo nakupujem z Adleru a detské bodyčká sú šité na objednávku. Majú svoju cenovú hladinu, v ktorej ich udržiavam, pretože je zaujímavá pre ich cieľovku. Dbám na to, aby oblečenie bolo čo najkvalitnejšie. Mám profesionálne stroje na ručnú potlač a záleží mi na tom, aby aj ušitie bolo rovnako kvalitné. Nájsť krajčírku bolo hrozne náročné, ale nakoniec sa mi podarilo nájsť jednu malú dielňu, s ktorou spolupracujem už šesť rokov. Bol to proces. Mám pocit, že ak je niektorá krajčírka šikovná, tak radšej podniká sama. A ak nie je šikovná, tak ju nepotrebujem. A najmä, toho človeka to musí baviť, musí to chcieť robiť dobre. Inak to nie je dobré.

Ako vyzeral trh pred desiatimi rokmi, keď si začínala?

Bolo to úplne iné. V obchodoch nebolo toľko vecí, čo teraz. Veľmi sa mi páčilo, keď boli deti zladené, ale nechcela som ich obliekať úplne rovnako. Chcela som, aby ich oblečenie malo spojovací prvok, ktorý by hovoril: “títo ľudia patria k sebe”.

S manželom sme sa rozhodli použiť myšlienku rodinného oblečenia, ako základ môjho podnikania. Dnes si uvedomujem, že je to možno trochu nezvyčajné, ale išli sme do toho naplno, s vierou, že sa nám to podarí.

Moja cesta k výrobe bola veľmi krkolomná. Vôbec som nevedela, ako sa robí grafika v počítači, alebo potlač na tričko. Všetko som sa musela naučiť. Postupne som sa prepracovala k informáciám, kúpili sme tie správne stroje a všetko sme nainštalovali do našej obývačky. Dva roky sme tričká potláčali tu, vo výklenku. Trvalo nám asi dva roky, kým sme si našetrili na malú prístavbu. Strašne som sa tešila, keď sme dokončili prístavbu a presunuli sme stroje. Mať dielňu mimo obytného priestoru mi dáva pocit, že za prácou môžem “zavrieť dvere” a byť doma.

Boli to náročné začiatky?

Áno, začiatok bol veľmi náročný, už by som to nechcela znovu zažiť (úsmev). Cez deň som behala popri deťoch, vtedy sme ich mali "iba" šesť, a v noci som pracovala, spala som asi dve-tri hodiny denne. Veľmi ma to bavilo. Nerobila som to preto, lebo som musela, aj keď extra príjem bol pre rodinu fajn. No zo začiatku to boli vlastne skôr náklady, ako príjmy. Nakúpiť stroje bolo poriadne drahé, teraz sa tie isté stroje dajú kúpiť omnoho lacnejšie.

Na začiatku som v podstate nemala žiadnu konkurenciu, takže nábeh bol rýchly, ale sotva sa tričká dostali von, začala vznikať konkurencia. Keď máš peniaze na nákup materiálu, môžeš ľahko vyrobiť niečo podobné, potláčať tričká nie je technicky náročné. Dôležitý je nápad.

Ďalšie ženy sa chytili a začali vyrábať podobné tričká, ako ja, ale s tým rozdielom, že ony to robili len pre potešenie a nerátali si náklady. Znižovali ceny šialeným spôsobom. Museli sme zabojovať, aby sme prežili, ale podarilo sa. Vtedy sa manžel rozhodol, že bude pracovať spolu so mnou a na niekoľko rokov sme ťahali firmu spolu.

Myslíš si, že podnikanie je pre každého?

Nemyslím si, že podnikanie je vhodné pre každého. Človek potrebuje mať správne vnútorné nastavenie. Podnikanie nie je cieľ, je to cesta. Ak chce niekto začať podnikať, mal by to robiť preto, lebo chce priniesť ľudom nejakú hodnotu. Ak prinesiete ľudom niečo, čo potrebujú, alebo chcú a posúvate ich ďalej, vtedy je to udržateľné.

Podnikanie mi nebolo cudzie, aj moji rodičia boli malí podnikatelia. Prišlo mi to normálne, nepredstavovala som si, že by som pracovala ako zamestnanec. 

Ako robíš cenotvorbu pre svoje výrobky?

Veľmi mi pomohol deväť mesačný program Art Bees, ktorého som sa zúčastnila. Ceny boli prvou vecou, ktorú som potrebovala zmeniť, pretože som ich nemala dobre nastavené. Darmo som sa čudovala, prečo mi nevychádzajú dobré čísla, aj keď stále makám. Chyba bola v tom, že som nevedela ohodnotiť svoju vlastnú prácu. Čas, ktorý som strávila prácou som nemala zarátaný v nákladoch, lebo som si povedala, že “veď to robím ja”. Keď som chcela zamestnať Slávku, tak som si uvedomila, že ju musím ohodnotiť a premietnuť to do ceny. A rovnako musím ohodnotiť aj seba.

Máš pocit, že zvýšené ceny ľudí odradili?

V mojom prípade nie, ale môže sa to stať. Ak je značka postavená na nízkej cene a ty cenu zvýšiš, tak ti istá časť zákazníkov odíde. Ide o to, ako veľmi sa chceš opierať o fakt, že máš nízke ceny. Treba si nájsť svoju pozíciu na trhu. Ak chceš robiť výrobky, ktoré si môže dovoliť väčšina, tak musíš mať nízku cenu. Ak vyrábaš veci s vysokou umeleckou hodnotou, ktorých výroba dlho trvá, tak bude aj vyššia cena dávať zmysel.

Ako máš zorganizovanú výrobu?

Objednávky kompletizujeme dva dni z týždňa. Príde Slávka a pomáha mi s výrobou. Pripravím grafiku a tričko na potlač, potom sa to vyreže, vylúpe, starostlivo potlačí, skontroluje, zabalí, priložíme kartičky, nahodíme to do systému a odošleme. Zvyšné dni mám rozdelené na marketing, administratívu a tvorbu. Aspoň jeden deň nechám svoju myseľ lietať, premýšľam, čo by som chcela, kam smerujem, aké novinky by som chcela vymyslieť.

Chodíš pravidelne predávať aj na SAShE v tržnici, máš odporúčania, ako sa pripraviť na trh? Aké boli tvoje začiatky?

Moje prvé pokusy o predaj na trhu boli pomerne chabé, ale odvtedy som sa toho veľa naučila. Začať chodiť na trhy bol pre mňa veľmi dobrý krok, pretože moji zákazníci mohli spoznať a chytiť do ruky materiál, z ktorého šijem a dostali potom odvahu nakupovať aj cez internet.

Na začiatku som nevedela, čo všetko budem na trhu potrebovať. Teraz nemyslím len tovar, ale prezentačnú plochu, štendre, osvetlenie a tak. Zlepšovali sme sa každým trhom. Teraz mám zoznam, z ktorého odškrtávam. Všetko potrebné mám v škatuliach, ktoré sú označené “trh” a tie ani nevybaľujem. 

Ktoré značky zo SAShE sa páčia tebe? 

Ako prvú mám na zozname želaní kabelku od PURE, tú by som raz chcela mať. Okrem PURE ešte aj LKminilab,  neviem odolať porcelánovým šperkom. Veľmi sa mi páčia zajkovia od Ajk, len čakám, pre koho by som ich mohla kúpiť. Páči sa mi všetko od Sylvie Gutierrez, štýl aký má Luvdolls a nemôžem zabudnúť na Blubery, kvety sú najviac. Je ešte veľa predajcov, ktorí síce nerobia veci v štýle, ktorý by som nosila, ale páči sa mi, ako sa popasovali s tvorbou a páčia sa mi ich príbehy. To asi nebudem menovať, lebo tých je dosť veľa.

Máš obľúbené farby?

Áno, mám. Farby sú veľmi dôležité, podľa mňa veľa hovoria. Moje obľúbené sú béžová až hnedá a modrá, vo všetkých odtieňoch. Pôsobia na mňa neskutočne upokojujúco.

Hnedá je uzemnenie, istota, niečo pevné pod nohami. Modrá, to je ako odraz tvojho ducha. Nebo je modré. Je to niečo, čo nevieš uchopiť, ale vieš, že tam niečo je. Tá béžová, do zlatej, to je záblesk dobroty, majestátnosti a večnosti. 

Tak som maľovala aj jeden obraz, ktorý mám v obývačke. Zobrazuje, že všetko, čo ma obklopuje, je väčšie ako ja a ja som toho súčasťou. Ja do toho všetkého veľkého prinášam to svoje. A rada by som prinášala to dobré.

Aké je podľa teba najkrajšie oblečenie pre ženy?

Podľa mňa sa to nedá jednoznačne povedať, pretože každej žene pristane niečo iné. Jedna vyzerá dobre v šatách, iná v nohaviciach a niektoré hoci aj vo vreci. Niekedy ani nezáleží na samotnom oblečení, ale na tom, ako ho nosíš. To čo máš v sebe, je dôležitejšie, ako to, čo máš na sebe. Preto si myslím, že ženy by mali nosiť to, v čom sa cítia dobre. Keď sa cítia dobre, tak to potom prenášajú aj na ľudí naokolo. 

..

Tento diel obsahuje aj malý bonus pre všetkých predajcov, ktorí sa chystajú na predajné trhy po prvý krát. Nika sa podelila o svoj zoznam vecí, ktoré so sebou nosí na každý trh. 

..

Ak vás zaujalo Nikino rozprávanie a chcete si pozrieť jej výrobky, navštívte jej obchod imani. 

SaveSave

SaveSave

SaveSave

SaveSave

SaveSave