Nemo ma prosila už pár dní pohodená na kope starého dreva, so zlomenými nohami, ale krásnou dušou starých časov. Bolo mi jej ľúto, ale mať ďalšieho poranenca na povale,ktorý čaká na prerábku som už mať nechcela (čaká ich tam skoro tucet). Neskoro. Či to bolo tým, že ešte stále nevyviezli odpad, alebo som len nezniesla jej nemú prosbu o záchranu, nakoniec som to vzdala. Stolička skončila na terase a ja s vyhrnutými rukávmi... Vlastne, práce nebolo veľa. Nemala sedadlo, tak som ju len podložila starým kruhom akejsi preglejky, nasypala hlinu, kamienky a pozhľadávala malé sukulenty z rôznych kútoch záhrady. Spokojná s prácou som išla vyhodiť odpad a čuduj sa svete v kontajneri uprostred plastových fliaš si trónila porcelánová srnka. Kúsok by to bol vzácny - Royal dux Karlove Vary. Keby nemala odlomené parôžky, aspoň za 80  eur. Nič to zato. Posadila som ju do mojej stoličkovej záhradky, nech je ten vintage gýčik dokonalý. Zlomené nohy som stoličke priložila len symbolicky. Netreba maskovať, že je hendikepovaná. O mne si myslia to isté, keď sliedim po kontajneroch, leziem do nich a vyťahujem retropoklady, a tiež to nemaskujem. Len dúfam, že okoidúci pocestní budú natoľko uvedomelí, že ju nepoužijú na sedenie. To by už bolo tých hendikepovaných v mojej predzáhradke akosi priveľa ...