Dnešná časť bude tak trochu iná. Najskôr som chcela znova písať kriticky o sebe, zas sa zo seba vysmievať, no akosi mi neostalo nič ďalšie, čo by som vedela zhrnúť do zmysluplého žurnálu. Od prvej titulky na SAShe (toto považujem za bodový zlom svojej „kariéry“) sa toho zmenilo veľa. Ľudia si ma začali viac všímať, sem-tam niečo okomentovali a tam-sem aj niečo kúpili. Bolo to fajn. Začala som chodiť na predajné akcie – Artpicnic, Urban Markety, čokoľvek čo sa naskytlo. Začala som na sebe pracovať. V lete som horko-ťažko našetrila na kurzy v letnej akadémii šperku, ale nenechala som si ich ujsť. Zrazu som získala akýsi iný pohľad na to, čo robím. Môže sa vám zdať, že to je málo, no ja som absolútny laik, duša nepoškvrnená štúdiom v tejto ani podobnej oblasti. Amatér, čo to všetko robí s láskou a pokorou. Nemôžem sa rovnať hviezdam, ani sa nesnažím na ne siahať, ale chcem robiť všetko pre to, aby som sa sama zlepšovala a dosiahla niekedy svoje maximum. Určite nebude tak vysoké, aby som to dotiahla na závratnú kariéru v oblasti šperku, no to ani nie je mojím cieľom.
Chcem utrácať svoj čas zmysluplnejšie ako len sedieť pred telkou. Neviem kresliť, neviem modelovať, robiť grafiky, ani šiť a práve háčkujem svoj druhý nákrčník. Ale strašne chcem. A všetko, čo vytvorím, je robené s naozajstnou láskou. A mojimi rukami. Nie strojom, nie pásovou výrobou v Číne. Mnou. Ako vravím, môže sa vám to zdať málo, tak ako sa vám môže zdať málo to, že si niekto kúpi desať koráliek, ponavlieka ich na ozdobné nity a zavesí na nejaký zaujímavý komponent. Lenže možno je ten niekto druhým rokom na materskej dovolenke, totálne vyšťavený z nekonečných dní naplnených upratovaním dookola toho istého, venovaním sa najdôležitejšej osobe svojho života. Nefunguje vám mozog tak ako kedysi, stráca sa slovná zásoba a viete akurát tak, kde kúpiť lacnejšie plienky. Jedného dňa už máte dosť oblbovania a potrebujete niečo, čo by vám znova dodalo pocit, že viete niečo viac ako byť len mamou na plný úväzok. Potreba niečo robiť je zrazu silnejšia ako pud sebazáchovy a vnútorný hlas, ktorý kričí do zachraptenia : Choď sa radšej vyspať !
Je to málo? Tá snaha, ten popud chcieť niečo urobiť, niečo stvoriť? Je to dokonca zle, keď to niečo potom chceme skúsiť ukázať ostatným?
Nemôžeme byť všetci tí nejlepší. No nič nie je čierno-biele. Dokonca ani šedé. Realita je plná sýtych krásnych farieb. Nemali by sme porovnávať talentovaných študentov či absolventov umeleckých škôl s mne podobnými laikmi a amatérmi. Ja som tu preto, že ma neskutočne baví hrať sa s vecami, hodiny a hodiny tráviť na internete hľadaním najkrajších obrázkov, ktoré by som chcela použiť. Chcem tu byť, pretože to tu mám rada, pretože ma teší, keď sa moje naušky niekomu zapáčia a chce ich mať doma. Keď mu robia radosť. A nepáči sa mi, keď mi niekto hovorí, že tu nemám čo robiť. Prečo? Lebo je tu kopec iných, šikovnejších, originálnejších a talentovanejších? Ale to ja predsa dobre viem. A v dobrom im ich talent závidím. Raz budú možno vystavovať v SOGE. Ale neznamená to predsa, že sa nemôžem snažiť vytvoriť niečo aj ja. Či nie? Či ako vlastne?
Tento priestor, ktorý bol pre nás vytvorený a bol nám ponúknutý, je jedno úžasné miesto, kde sa môžeme stretávať, prezentovať, spoznať názory iných na našu tvorbu, inšpirovať sa. Nie je to len bezduchý obchod, do ktorého prídete, kúpite a odídete. Sem sa radi vraciame. Lebo sa tu cítime dobre, doma, medzi svojimi. Lebo to tu dýcha dobrou náladou, skvelými ľuďmi a neopakovateľnou atmosférou. Nie je to tu sterilné, je to NAŠE. Naše SAShe. A my si ho kazíme. Polemikami o originálnosti nápadu, o tom, či má daná vecička dostatočne vysokú umeleckú hodnotu , aby to mohla byť, či nebodaj svietiť na prednej strane.A podobnými hlúposťami. Načo je to dobré? Keď je niečo fádne, nezaujímavé, bez nápadu, aj tak si to nik nekúpi. Nakupujúci predsa nie sú hlúpi Keď sem prídu, hľadajú niečo , čo ich chytí za srdce. Či už je to ručne urobená bábika alebo grafika zaliata živicou. Nechajme to na ňom. Veď on sám nakoniec rozhodne.