Ani neviem ako začať. Lebo dnes nechcem hovoriť o svojej tvorbe. Je to čudné, že ano? Človek to svoje, osobné, vnútorné pozná najlepšie a rozhodne sa mu práve o tomto najľahšie rozpráva...Ale, čo ak chcem rozrpávať dnes o svojom manželovi? Je to predsa tiež osobné a týka sa to mňa. A dokonca aj môjho vnútorného ja, lebo nech to znie akokoľvek, môj muž je proste časť mojej duše. Dúfam, že to ani nečíta, lebo on je tá menej sladká časť a za toto by som si vyslúžila jeho ctené oči prevrátené do stĺpikov. On si teda na úctivé a romantické poznámky nepotrpí.

Napriek tomu si myslím, že môžem o ňom písať, lebo nebude to vôbec ťažké. 14 rokov je v pohode doba na kecanie a klebetenie o mojom mužovi s inými ženami. Bárs aj cudzími. Navyše, ak ho pár z vás aj pozná.

Môj muž je predovšetkým taterko. Tak ho volám na sociálnych sieťach. A tak ho voláte niektoré aj vy. Okrem toho je trochu ako Sheldon z Teórie Veľkého Tresku, ale viac na umenie než na fyziku... Môj manžel roky kráča kreatívne po mojom boku a vymýšľa všeličo možné. Tvoriť a podnikať vo dvojici je neuveriteľne ťažké a nikomu to neodporúčam :D Seriózne vám to vravím, na to potrebujete mať kvalitné čokolády, prípadne alkohol...Ale, nie to som chcela. Kráča vedľa mňa a sem tam dosť padne  na zem. Lebo nie je vždy kreatívna nedeľa, nie vždy svieti skvelé svetlo na kreatívny deň...

Tento človek po mojom boku je veľmi pracovitý a kreatívny. Nie úplne tak šialene ako ja, ale ak niečomu prepadne, ťažko ho je zastaviť. U nás doma sa pred nejakým časom začali množiť knižočky s obrázkami, bublinkami a písmenkami...Rôznymi superhrdinami. A môj manžel bol z toho celého neskutočne šťastný. Tak ako len chlap môže byť. Chápete, nik nedá chlapovi toľko lásky, ako jeho vlastný koníček...

No a keď si tú vášeň a zapálenie všimnete, čudujete sa, že kam ide ten domáci rozpočet, že ty prďo, tie pohyby sú na účtoch akési zdivočelé...Ale potom sa pozriete doprava, na svoju skrinku s výtvarnými potrebami, a už- už šúchate nohami pod stolom. Že ako, tiež máte maslo na hlave...

A tak v tichosti sledujete všetky tie komixy...ale zrazu si uvedomíte, že ho to vlastne celé nakoplo, a kreslí celé hodiny za grafickým tabletom. Dobre, preháňam, nekreslí toľko ako ja...Ale tie veci proste stoja za zmienku. Lebo sú...Sú iné. Sú surové. Sú reálne. Asi tak ako môj manžel.

A ja sa cítim veľmi čudne, keď vám o tomto píšem. Môj manžel si myslí, že je lepšie tie veci schovávať v počítači...že to nestojí za zmienku. Že na čo to ukazovať iným. Prepáčte, ja som asi drzá, ale myslím si opak! Ja robím veci sladké, romantické, dievčinky, kytičky...Ale neznamená to, že toto svet potrebuje, že toto jediné ľudia chcú vidieť.

Mne chýba  odvaha, a nikdy by som nevedela nakresliť komix, môj manžel to skúša a ide mu to. A potí sa pri tom, a vzdychá. Z toho usudzujem, že je to náročnejšie, než dievčinka s venčekom a kvietkami ♥ Nesúdim, ale stretávam sa v tvorení s veľkou nedôverou v seba samých, tvorcovia sú často až príliš skromní, príliš sa obávajú, príliš sa schovávajú za slová "to nie je dobré...to sa nebude páčiť...to si nechám pre seba"

Zažívam to aj doma. A ja teda neviem, či som tak drzá, či som prehnane sebavedomá, ale už ten fakt, že niekto sám niečo vymyslí, nakreslí, je úžaný...Umelci, tvorcovia, všetci sa vyvíjame, prešli sme dlhú cestu od oblepených roliek záchod-papiera k tomu, čo robíme dnes...No, prehnaná skromnosť je na škodu...Neviem, kde je tá hranica, čo je primerané, čo už zaváňa úzkosťou z vlastnej tvorby. Ale, viem jedno, že to treba skúsiť! Že treba ukázať svetu, čo vo vás je. Byť vytrvalý. A vdačný. Nemyslieť si, že pri prvých 100 predaných veciach, nemusíte odpovedať na komentáre. A pri prvých 10 000 fanušíkoch budete tvrdiť ľuďom, že nemáte čas na správy. Odvaha a pokora. Ak sa nebude páčiť jednej skupinke ľudí, prídu iní, ktorí z vás padnú za zadok! Stačí ukázať, čo viete, čím žijete...Nemusíte zaťahovať ručnú brzdu, lebo v prípade tvorby a umenia, aj tak ideme všetci hore kopcom...

A tak som buchla po stole, vzala si usb, posadila manžela a povedala "davaj!" Proste, som si povedala, že ak ty máš pocit, že to je zlé, tak potrebuješ agenta...

Moji milí, asi som ho zneužila, nech mi je to odpustené. Ja som človek, ktorý keby mohol žije tvorbou a umením 24 hodín denne. Bez spánku. Obídem s tým svet a vrátim sa domov. ...Keby som bola manžérko, marketér, či agent, pomôžem mladým talentom, ktorí sú bojazliví a neveria si. Bola by som taká tá panička, čo má galériu a predstavuje verejnosti nadčasové veci ľudí, ktorí ich vytvorili, ale vôbec v ne neveria. A či by som s tým mala úspech? Čert to ber, asi mi na tom nezáleží. Úspech patrí tým, ktorí sa nevzdajú...

Presne taký pocit mám zo svojho manžela. Ja mám jeho surové veci rada. Aj jeho brut-komix. Aj jeho feministické témy. Pretože viete čo? 14 rokov je dosť dlhá doba, aby som spoznala autora toho všetkého ...

Máme doma veľa komixov. Mám doma tvorivého manžela. Prečo o tom nenapísať ♥

Richardove veci som na drzovku dala k sebe. Máme takú dohodu. Som trochu tá panička, čo predstavuje jeho veci verejnosti a vôbec mu nepristriháva krídelká! (teda trochu,tie úúúplne krvavé veci od neho, tie vám teda neukážem, na horor si ešte počkáte :D)