Príbeh jednej kresby začína úplne nenápadne - upratovaním.

Zo všetkého najradšej v sobotu triedim staré papiere.

Raz za nejaký čas sa v mojom výtvarnom chráme (rozumej malej papiermi preplnenej obývačke) nazbiera kôpka čohosi, čo jednoducho treba roztriediť. Časť potom idem naspäť do nejakého obalu a časť ide na spracovanie. Nooo, toto znie ozaj divne, akoby som bola fabrika...ale vážne mám rada, recyklované kúsky svojho tvorenia. Čo dokáže spraviť taká nájdená kresba z roku XY teraz? Pekné veci sa dajú z toho spraviť... Som zástanca toho, že umenie, nech je to akýkoľvek nepodarok, sa proste nevyhadzuje. Stačí počkať nejaký ten rok a potom si možno poviete "vááááu, skúsim to prerobiť, dotiahnuť do konca, čo sa stane..."

No, a presne takýto osud má aj táto kresba.

Vytiahnutá z kopy papier a nedokončená..

Ak vám mám prezradiť príbeh k nej, tak je o poslednom stebielku. O niečom, nad čím rozmýšľame posledné dni s manželom, a sledujeme rôzne dokumenty o našej Zemi...Že to s ňou nevyzerá bohvieako. To ste vedeli, dúfam? Lebo každý, kto toto vie, je na ceste k tomu, aby prispel svojou troškou k zlepšeniu Nie k zvráteniu, ale aspoň k malému zlepšeniu. Ale rozhodne, do tejto témy zabiehať nechcem. Je to na dlho a mám z toho v hlave poriadny bordel...

Kresba teda sedela na stole, odhalená vo svojej nedokonalosti, nedokončená. A tak som zobrala pár pasteliek, vyrezávačku, akvarel...a hotovo.

Som skôr taký ten tvorca, čo rád objavuje. Niektoré obrázky robím aj týždeň. Urobím čiarky a nechám to odležať. Ráno vstanem, pozriem na to, a poviem si, že chýba tomu ružová, a tak ju tam pridám...

Nerobím už obrázky na jedno posedenie. Akosi nechám voľne plynúť príbeh. Tu som ho nechala plynúť niekoľko rokov, kým som tú kresbičku dokončila...

Veru, niektoré príbehy trvajú dlho...Pre mňa osobne, keby boli aj večné, a ja sa v nich nadobro stratím- nevadí mi to ♥