Vstávam do nového rána. Otváram okno a zlaté lúče slnka ma pošteklia po tvári. Oblečiem sa a plná emócií kráčam von. Slabučký vetrík pohojdáva hlávky snežienok. Zo studenej ľadovej krásy sa stala nádherná lúka hrajúca pestrými farbami. Prišla jar. Obloha je jasná a môj pohľad, tak ako už nespočetne mnohokrát, aj teraz spočinie na našom čísle. Pýši sa tam, prilepené na fasáde a nemo sleduje zvedavé pohľady okoloidúcich.

Stojím na dvore, bosé nohy sa mi zarývajú do mäkkého zeleného koberca a všade navôkol sa rozlieha bzukot včiel. Jemne pofukujúci vetrík, lesknúca sa rosa v tráve, slnko vystupujúce vysoko na oblohu, kŕdeľ lastovičiek poletujúcich sem i tam...Je tu leto. Vychutnávam si tie dlhé, horúce ruky slnka, ktoré menia farbu mojej kože. Len ten tichý svedok v hornom rohu nášho domu odoláva. Horúce slnečné pohladenie na svojom plastovom povrchu prakticky ani nevníma.

Zvečerieva sa. Listy stromov menia svoj zelený šat na žltú, červenú a hnedú. Pomedzi ulice vietor spieva svoju pieseň, ktorá spolu s tmavou zatiahnutou oblohou vytvára neopakovateľnú atmosféru. K slovu sa hlási jeseň. Ruky mi zohrieva šálka s horúcim čajom a opäť uprene pozorujem to tmavé číslo na svetlej fasáde. Rozpršalo sa. Studené kvapky jesenného dažďa umocnené prudkým vetrom stekajú po jeho povrchu. A ono, bičované vetrom a dažďom len mĺkvo nazerá na prázdnu ulicu pred ním.

Celá krajina je zahalená do bielej prikrývky. Stromy sa zmenili na krásne, ale studené sochy, akoby ich niekto vysekal z mramoru. Žezlo moci prebrala zima. Je noc. Všetko spí, len čerstvo napadané snehové vločky sa trblietajú pri svite mesiaca ako diamanty. Mráz zachádza až do špiku kostí, ale nášmu číslu to nevadí. Neoblomne, v celej svojej nezmenenej kráse, nepohnuto drží stráž nad všetkou tou ľadovou nádherou. Avšak nič netrvá večne a tak, ako sa strieda deň s nocou, onedlho sa vystrieda aj zima s jarou a všetok spiaci život sa znova znovuzrodí.