Milí priatelia, prinášam pokračovanie príbehov Macka a Tigríka. Ich cesta vedie stále nahor, nad oblaky, vlastne nad hmlu, v ktorej stretli Drozda.

Macko s Tigríkom svižne nasledovali Drozda, ktorý im skákavým letom ponad hmlu ukazoval smer.

Stúpali pomedzi mladé stromy, hmla redla a redla, až sa úplne rozplynula. Nezmizla však naozaj, oni sa ocitli nad ňou. A nad nimi stála Hora, modré nebo a žiarivé Slnko. Drozd si sadol na obrovský pník a spýtal sa, či im má ďalej pomôcť v hľadaní Koníka.

„Nie nemusíš, Koník je taký veľký a hlučný, že ho za chvíľu nájdeme.“ Povedali svorne.

A veru mali pravdu. Hneď v tej chvíli v diaľke začuli dupot a erdžanie. V erdžaní počuli akoby ešte také niečo ako „Ja som to vedel, ja som to vedel? Už som skoro letel!“

„Čo asi vedel? Že skoro letel?“ Pýtali sa Macko s Tigríkom.

Z diaľky k nim prileteli ďalšie slová: „Asi to je tou vodou z prameňa. Cítim sa taký ľahký, len nie a nie letieť.“

Zvedavosť im pridala na rýchlosti a už aj vybehli do prudkého svahu za Koníkom. Stál na obrovskej skale, ktorá sa dvíhala nad lesom. Dupal, skákal, dupal a skákal. Jeho skoky boli také vysoké, že to ešte nevideli. Zdalo sa im, že má naozaj krídla a už už v tom skoku odletí.

Takýto huriavk zobudil aj Horu, ktorá tu driemala celú večnosť. Vzdychla si pohybom stromov a spýtala sa Koníka, prečo je taký nepokojný.

My by sme povedali, že sa spýtala. Ale pravda je taká, že sa pýtať nemusela, lebo to vedela. Hora mu jemne pošepla: „Ak tak veľmi túžiš lietať, ja ti lietanie ukážem a môžeš si ho vyskúšať.“

Koník radostne súhlasil a mykal hlávkou zhora na dol ako šialený.

Hora sa jemne zatriasla. Skala, na ktorej Koník stál, odrazu pukla a začala žiariť zlatým svetlom ako Slnko. Koník sa ocitol v zlatých lúčoch a v tej chvíli sa začal vznášať. Vzniesol sa a letel. Kam zameral svoj pohľad, tam okamžite letel. Macko s Tigríkom nestačili hlávky otáčať, ako prelietal z mesta na miesto. Zdalo sa im, že vidia iba záblesky zlatého svetla.

Koník sa pri nich z ničoho nič objavil, privítal ich a ponúkol im, že ich zvezie, ak by chceli. Ani nedopovedal a už mu sedeli na chrbte. Pýtali si vidieť opačnú strany Hory, preskočiť na Horu, ktorú videli na obzore, potom chceli letieť k Stromu, ktorý sám rástol medzi kosodrevinou, potom k ľuďom do mesta, k rieke pod Horou, až napokon si spomenuli, že by chceli potešiť Rezbárika.

Posledným letom toho dňa si to namierili priamo k Rezbárikovi a jeho písaciemu stolu. A tam mu na papier labkami napísali námet tohto príbehu.