V predchádzajúcom príbehu Macko s Tigríkom poznali, čo je to, keď Hora daruje Koníkovi zážitok lietať. Poznali to na vlastných kožúškoch. Bol to taký silný zážitok, že sa im o ňom ešte aj snívalo a vo sne sa im opäť ukázala celá krajina pod Horou ako veľká žiarivá sieť, ktorá svietila zlatými a modrými farbami. Vo sne tiež lietali, nie však na Koníkovi, ale každý sám. Zobudili sa hlboko v noci a obaja mali pred očami ten istý obraz. Veľké jazero, celé zelené, na ktorého dne žiarilo zlatisté svetlo. Možno by ste povedali, že na nich z diaľky hľadelo jedno veľké zlatisté a zelené oko, a mali by ste pravdu, naozaj, tak to vyzeralo. Jedno veľké oko.

Sú pohľady, ktoré dokážu pohladiť. Oni taký objavili a nechcelo sa im naň zabudnúť. Najradšej by boli, keby sa môžu na obraz pozerať večne. Večnosť sa im hlásila v neustálom mravčaní a brumkaní o tom jednom. Odrazu to nebolo, čo a kedy zjesť, ale čo, kedy a ako najlepšie stále vidieť. Poznáte to, keď na vás príjemne svieti Slnko a vy sa vyhrievate, ba až kúpete v slnečných lúčoch? Takto podobne a ešte lepšie sa cítili.

Našťastie to nemali ako my, nenapadlo ich, že by mohli zabudnúť a prestať na obraz jazera myslieť. A tak nemysleli, ale rovno vyrazili tam, kde cítili, že príťažlivé jazero leží. Keďže už nelietali, šli po labkách ľahkým klusom. Kožúšky sa im pri pohybe vlnili, dych sa im zladil do jedného rytmu a krajina sa na tú chvíľu stala niečím podobným jaskyni. Obloha bola cítiť stropom, ktorý chránil a popodeň ku nim prichádzalo svetlo z jediného zdroja, z jazera.

Vďaka tomu ho našli. Zdalo by sa, že to celé trvalo krátku chvíľu, no putovali v jednom dychu hádam aj celý deň. Na mieste, kde sa ocitli, to ale nemohli vidieť. Žiara vychádzajúca z jazera bola taká jasná, že vytvárala dojem nikdy nekončiaceho dňa.

Prišli až k hladine a naklonili sa nad ňu. Ak by ste čakali, že uvideli svoj obraz, asi by ste sa mýlili. Na hladine bolo vidieť úplne niečo iné ako bolo navôkol.

No to ich vôbec nezaujímalo, čo je okolo. Zhypnotizovaní sa dívali na hladinu a v jednej chvíli sa ocitli v jazere. Kúpali sa v ňom, potápali sa, potom sa vynorili a opäť potopili. Pocity, ktoré mali, sa nedajú len tak opísať. Jediné im bolo jasné. Voda toho jazera, teda tá žiara, je iná ako voda, ktorú pili pri prvom stretnutí s Koníkom. Je živá a zároveň večná. Večne živá voda.

Na tomto čarovnom mieste strávili celú večnosť, teda mohli ju tam stráviť, no oni predsa nemuseli. V jednom okamihu vyskočili zo žiarivej vody, otriasli sa a celí šťastní sa vydali na cestu domov. Bolo im jasné, že sa môžu kedykoľvek vrátiť, a že poznali niečo, čo by človek asi nazval zdrojom všetkého. No vy asi tušíte, že im to bolo jedno. Veď všetko bolo zrazu cítiť tým jediným, jazerom.