Z fotky sa na vás usmieva sympatická, vraj, blondínka. Pred dvomi rokmi to bola ešte unavená, stará žena, aj keď podľa občianskeho preukazu bola mladšia. Tá staršiamladšia nikdy nerozprávala o sebe. Nikoho nechcela zaťažovať svojimi sračkami. Veď kto ich nemá?Denne robila ako masérka amatérsku psychologičku, ako sa to stáva aj kaderníkom, manikérkam... A brunetka počúvala. A plnila sa. Aj vnútorne aj navonok. Vedela, že nemôže tým ľuďom pomôcť, a vedela, že sa niečo stane. Len nevedela, že jej. A tá časovaná bomba buchla. V nemocnici zistili že má v hlave zúžené cievy, vraj vrodené. A v tých cievach má malé, ale mnohopočetné zrazeniny, vraj chronické. A jej docvaklo. Neurologička prišla ,, novinu,, oznámiť. Na krku mala zavesený imaginárny pohrebný veniec a s vráskou, čo pretínala jej čelo sústrastne, potichu, ako kondolencie, povedala. Pani Veverková, to som ešte nevidela. Okolo nich sa plazila smútočná hudba. Chcela ju utešiť, však normálne. A potom si uvedomila absurdnosť situácie. Ona má byť predsa tá, čo má otvoriť balkónové dvere a skúsiť si polietať naposledy. Zhlboka sa nadýchla a nahlas, silným hlasom, jej povedala. A čo, ale predsa žijem. Nebudem rozmýšľať ako prežívať. Ja budem konečne žiť. A je jedno, či deň, alebo 15 rokov. Chcem žiť naplno každý okamih. Tak sa stalo. Na život potrebuje vzduch, slnko, vodu a veľa podnetov, farieb, hudby, tanca. Ale. Naučila sa, nič nerobiť nasilu. Tancuje, len keď sa jej chce. Nerozpráva sa s nikým, keď sa jej nechce. A pokojne to otvorene povie. A jej duša je stále lentilkovejšia... A na záver, aj keď mali byť na začiatku, musím spomenúť portál Sashe, ten ma zrodil od začiatku a povolil mi nepovoliteľné. Zo srdca Vám ďakujem milé Sashe.