Včera sa mi zdalo, že mám ťažký deň. Nezdalo. Bol taký. Preležala som ho v posteli a každú polhodinu som sa budila a vzäpatí zaspávala. Neviem, či som sa pichla o tŕň ako Šípková Ruženka, ale istý súvis tam bol. Dnes ráno som vstala, stále oči vraveli, ešte spi, ešte spi. Racionálna hlava zavelila. Choď. A ja som šla ako v zahmlenom rozprávkom sne. Fotím aj po ceste za prízemným hľadaním potravy. Nieže by som lovila mamuta, ale stojí ma to toľko síl. A preto fotím. Aj s taškami, čo mi idú plece utrhnúť...aby to bolo krásne. Každý okamih môjho žitia. A pozrite na tú fotku poriadne. Doma ma až oblial pocit blaženosti. Stojí za to žiť, aj keď sa mamut bráni.